Za normálnych okolností by bol výkon kandidáta na post amerického prezidenta Donalda Trumpa v prvej predvolebnej debate jasnou diskvalifikáciou. Trump prakticky počas celého vystúpenia išiel od jedného klamstva k druhému.
Svojej konkurentke Hillary Clintonovej neustále skákal do reči a po skončení debaty sa vyhrážal, že nabudúce bude možno rozprávať o milenkách Billa Clintona.
Trumpov výrok po debate je jasným dôkazom toho, že aj on sám si uvedomuje, že jednoznačne prehral. Kedysi by takýto katastrofálny výkon v debate stačil na to, aby bolo o víťazovi rozhodnuté.
Dnes však žijeme v inej dobe.Spomeňme si na britskú kampaň o brexite. Nigel Farage a Boris Johnson svoju kampaň za vystúpenie z Európskej únie postavili na znôške klamstiev. Upozorňovali na to ich protivníci v debatách, médiá a aj experti. Nestačilo. Voliči radšej uverili klamstvám.
Pre príklad klamárov, ktorí vyhrali, však nemusíme chodiť až do Británie. Máme s tým bohaté skúsenosti aj na Slovensku. Vladimír Mečiar tu pravidelne vyhrával voľby, hoci mal s pravdou naozaj veľký problém. A Robert Fico za svoje 27-ročné pôsobenie v politike takisto nazbieral poriadne dlhý zoznam výrokov, ktoré by na detektore neobstáli.
Zásadnou chybou dnešnej politiky je to, že prípadný úspech vo voľbách sa vydáva za niečo, čo posväcuje klamstvo. Ako keby dostatočný počet hlasov, percent a kresiel v parlamente, umenšili klamstvo a dali mu punc pravdy. To, že existujú politici, ktorí dokážu uspieť aj napriek tomu, že nám podsúvajú klamstvá, nás môže hnevať.
Nemalo by nás to však priviesť k tomu, aby sme odmietali rešpektovať demokratické rozhodnutie voličov. Zároveň nás to nesmie znechutiť natoľko, aby sme prestali upozorňovať na klamstvá a brániť pravdu.
Pravda totiž zostane pravdou, aj keď na jej strane stojí menšina. A nijako to neznižuje jej dôležitosť. Aj napriek tomu, že politikom, ktorí stoja na jej strane, to nezaručuje úspech vo voľbách.