„Nie. To je všetko pravda.“ Týmto výrokom zareagoval bývalý premiér Vladimír Mečiar na slová Bélu Bugára. Ten mu vytkol, že o únose Michala Kováča mladšieho nehovorí pravdu. Ak niečo takéto počujete od Vladimíra Mečiara, musia vám zúrivo blikať všetky morálne kontrolky, ktoré v sebe máte.

Kedysi dávno Mikuláš Dzurinda stranu tohto politika spojil s pojmom „krvavé paprče“. Vzhľadom na únos Kováča mladšieho a následnú Remiášovu vraždu to bolo dostatočne trefné a dostatočne nechutné pomenovanie. Návrat Vladimíra Mečiara na televízne obrazovky, jeho rozprávanie s úsmevom na tvári o únose prezidentovho syna, opäť vrátilo do nášho priestoru nechutnú pachuť jeho poslednej vlády.

Vrátil sa neskutočný hnus. Hnus, keď orgány tohto štátu uniesli prezidentovho syna. Hnus, keď násilnou smrťou zomrel človek len preto, že pomáhal agentovi tajnej služby, ktorý sa o únose rozhodol prehovoriť. Hnus, keď minister vnútra so šéfom tajnej služby telefonujú o tom, ako zmanipulujú vyšetrovanie. Mečiarov hnus.

Ale na niečo bol predsa len Mečiarov výstup dobrý. Tento vraj neskutočný rétor sa totiž vo svojom vystúpení „prekecol“. A to keď sa priznal, že nenávidí bývalého námestníka SIS Jaroslava Svěchotu. Teda človeka, v ktorom sa na sklonku života pohlo svedomie a o únose Kováča mladšieho prehovoril. Podľa jeho slov bol ideovým vodcom celej akcie práve Vladimír Mečiar. Ešte je niekto prekvapený, že Mečiar Svěchotu nenávidí?

Inak to bolo len blábolenie, ktoré od Mečiara a jeho poskokov počúvame už 20 rokov. Lenže poskoci už zmizli a Mečiar je sám. A prvýkrát sa zdá, že zrušenie amnestií by mohlo prejsť. A tak musel opustiť svoju milionársku rezidenciu a dotrepal sa do Bratislavy (zrejme nie na svojej Corsičke). Opakuje však stále tie isté reči, ktoré sú dávno vyvrátené.

Po rokoch schovávania sa za zamknutou bránou Elektry však zjavne úplne stratil zmysel pre realitu. Dokonca tak, že sa tvári, že to on chcel vyšetriť Remiášovu vraždu. A vlastne ani nevie, či to bola vražda. To žiadny komentár nepotrebuje. Vrcholom nechutnosti boli Mečiarove útoky na zosnulého prezidenta Michala Kováča. Mečiar však zabúda, že väčšina Slovákov si stále dobre pamätá, ako to bolo.

Zostáva nám len dúfať, že Mečiarove blábolenie o vymyslených dôkazoch a nahrávkach pozeral dostatok poslancov Národnej rady. Ak majú v sebe aspoň štipku svedomia, budú hlasovať za zrušenie Mečiarových amnestií. V Nemecku dokázali pred súd postaviť 90-ročného nacistu.

My by sme pred súd mali poslať ľudí zodpovedných za únos Kováča mladšieho. Táto krajina to totiž potrebuje. A pokojne môžeme zrušenie amnestií nazvať „právnym suterénom“. Niekedy proste musíte zostúpiť do suterénu, aby ste mohli stúpať nahor. A aby ste zločincov poslali za mreže.

Na záver komentára by mala prísť pointa, ale na záver tohto komentára dajme dve slová Vladimíra Mečiara, z ktorých vás zamrazí a bude vám na vracanie.

Bugár: Pán Mečiar, nepríde vám správne, že by ste aspoň prišli za pani Remiášovou a ospravedlnili sa jej?

Mečiar: Za čo?