Môj muž sa mi stále smeje a pýta sa ma, prečo ma ľudia a blbosti, ako napríklad ich správanie, dokážu vytočiť až do vývrtky. No preto! Lebo najväčší dementi, bohužiaľ, vo svete ukazujú zrkadlo, aká krajina sme. Posledná príhoda, ktorá sa mi stala a vlastne pre ktorú som sa rozhodla napísať tento blog, hovorí za všetko.

Vybrala som sa s manželom a malou dcérou na Neusiedlerské jazero tuhľa do Rakúska. Prvýkrát v živote. Áno, beriem, roky som žila v Bratislave, teraz iba kúsok od nej, ale ešte nikdy som tam nebola. No a čo. Keďže dcéra bola hladná a ja hladná po káve, sadli sme si do reštiky hneď vedľa jazera. Krásny výhľad, aj keď voda teda skutočne neočarila. Ale nevadí, zostávame. Nikto nechodí asi desať minút. Nie, nemali narvané. Ešte stále som, na počudovanie, bola pokojná, zarábala som malej fľašu. Zrazu sa dovalila celkom pekná blondína s dlhým copom. Hodila (áno, hodila) nám menu na stôl a po nemecky sa nás opýtala, či sme to my, kto si rezervoval tento stôl. No sorry, skutočne som si medzi všetkými farebnými reklamnými hovadinami na stole nevšimla aj farebný papier s nápisom reserve. Ale budiž, naša chyba. Každý normálny človek (aspoň podľa mňa, ak nie, tak ma opravte) by čakal inú reakciu ako prišla. Čašníčka sa otočila, bez slova nám zobrala menu lístky a odišla. Ani múúú, ani bééé, ani len: tak si presadnite/vypadnite/naučte sa čítať.

Moja jemne cholerická povaha to ustála. Trochu. Hlasno sme si s mužom síce ponadávali, že ani Rakúšania už nie sú, čo bývali, ale príliš sme to neriešili. Malá bola ešte stale hladná a ja som jej ešte stále nedala fľašu. Po chvíli blondína s dlhým copom docupkala zas. Zamumlala niečo po nemecky. Poprosila som si angličtinu. Tak blondína prepla. Hovorí nám, že tak teda môžeme zostať a niečo si dať (ooo ďakujem, bože). S touto informáciou to síce pôjde, ale bez menu lístka asi nie. Po chvíli ho prinesie. Objednávame si. Po anglicky. Blondína stojí pri nás, my sa s mužom medzi objednávkou bavíme slovensky, čo si kto dá a podobne. A dokončujeme objednávku. Stále sa s blondínou bavíme po anglicky. Aj keď s kyslou tvárou prinesie pitie, aj keď sa na nás kyslo tvári, keď si pýtame niečo ďalšie, no furt...

Aby som to zbytočne nenaťahovala… Na záver, keď jej podávame peniaze, presne a bez tringeltu, nám odpovie po slovensky, znudene a s ironickým úsmevom sa usmeje. Zostávame v nemom úžase.

Táto hodina môjho života ma neskutočne vytočila. Pretože sme fakt strašne sprostý národ. Nedokážeme sa prezentovať, predať a donútiť iné krajiny, aby si nás vážili. No, nečudujem sa!

Jediné, čo ja ako zákazník čakám, je milý prístup. To ostatné by malo prísť už samo. Ja sa nechcem pozerať na naštvanú tvár čašníka, pretože on už stojí na nohách osem hodín. No, tak si si to mal v hlave upratať skôr a vybrať si inú školu, alebo sa jednoducho nestať čašníkom a neotravovať ľudí okolo seba.

JA, ZÁKAZNÍK, chcem u teba nechať peniaze! Na Slovensku sú tisíce reštaurácií. Asi tak 99 percent z nich sa sťažuje, že nie sú ziskoví. A? Vaša chyba. Tak to neviete robiť.

Neviete to robiť preto, lebo si do kuchyne zoberiete umasteného “Jožka” z ulice, ktorému chýba zub a ktorý chodí medzi objednávkami fajčiť a radšej nechcem vedieť, či má toľko chochmesu a po cigarete si aspoň umyje ruky. Za bar postavíte dievča, ktorého devízou sú tak akurát dlhé umelé nechty, s ktorými horko-ťažko ťuká na obrazovku kasy a na pľac s pokojným svedomím pošlete človeka, ktorý: 1. Nepozdraví, keď príde k vášmu stolu 2. Nepozerá na vás, keď si objednávate, ale hľadí “do blba”, 3. Nevie vám poradiť, pretože nemá šajnu čo vlastne podávate a čo by vám tak mohol odporučiť, 4. S mlčaním partizána vám hádže jedlo na stôl, 5. Je mu úplne jedno, že servíruje jedlo v obúchaných tanieroch, hnedý oschnutý šalát či niekoľkokrát zmrazený a nanovorozmrazený koláč… No a keď platíte, tak jeho ruka s vašimi peniazmi na ceste k tučnej čiernej bukse na dve sekundy zamrzne, pretože čaká, o aký tringelt navýšite výšku vášho účtu.

Moji rodičia mi vždy hovorili: náš zákazník, náš pán, bez ohľadu na čokoľvek. Poviem vám príklad. Mám svoju obľúbenú kaviareň. Chodím do nej každý deň a dávam si tam kávu. Jednu jedinú kávu. Čiže tam denne nechám (trápnych)1, 20 eura. Viete prečo tam chodím? Čašník ku mne príde, usmeje sa, prinesie mi noviny, opýta sa ma, aký mám deň, mrkne jedným okom na dcéru, povie jej: kuk fešanda, opýta sa ma: to čo vždy?, ja poviem: áno, odíde, prinesie s úsmevom aj veľký pohár vody i keď som si ho nepýtala, vypijem, peniaze mu nechám na stole, zamávam a odídem.

O tom to je. Ja ako zákazník nechcem čašníka-sedláka v bielych rukavičkách. Chcem čašníka - parťáka, pri ktorom nebudem mať nutkanie si utrieť príbor ešte predtým, ako s ním začnem jesť. Na ktorom ma neznechutia aj šnúrky na topánkach a kvôli ktorému prídem zas. Lebo hoc na tej káve sedíte so svojim partnerom a ten čašník ani nie je bohvieaký fešák, ale stačí, že sa vie milo správať a nesrší z neho nenávisť voči vám, pretože mu pridávate robotu.

Mnoho slovenských reštaurácií má jeden defekt – viesť reštiku častokrát nevie ani samotný majiteľ. Niekoľko mesiacov som pracovala v Anglicku. Tvrdá škola, ale výborná. Makala som za barom niekedy od desiatej rána do jednej do rána. A viete v čom bol rozdiel oproti väčšine našich barov či reštaurácií? Majiteľ makal s nami, bavil sa so zákazníkmi, nalieval a smial sa. A práve to sa tak nejak samo lepilo aj na tých čašníkov.

A toto my skrátka nevieme.

Ak ste to zvládli prečítať až do konca, tak ďakujem, potrebovala som sa z toho vyrozprávať.

Súvisiace články