Miloševič, Lukašenko a Mečiar – to boli v 90. rokoch hlavní predstavitelia takzvanej neliberálnej demokracie. Miloševič skončil v Haagu, Mečiar v Elektre a Lukašenko tento model stále tvorivo rozvíja a zdá sa, že naďalej bude až do nevyhnutného krachu. Trochu neskôr síce pribudol v Rusku Putin, ale zdalo sa, že tento fenomén už hrozí len v menej vyspelých a civilizovaných krajinách bývalého Sovietskeho zväzu.
Potom však nastúpil v Maďarsku Viktor Orbán a to, čo sa najskôr zdalo krátkodobým, neakceptovateľným a neopakovateľným excesom a extrémom, sa po siedmich rokoch jeho vlády a po ostatných voľbách v Poľsku stáva vo vyšehradskom priestore namiesto excesu a extrému pomaly normou.
Neliberálna demokracia sa od liberálnej líši najmä v takej deformácii pravidiel hry, ktoré v konečnom dôsledku vedú k obmedzeniu slobodnej a férovej súťaže ako v politickej, tak aj v ekonomickej oblasti. Liberálna demokracia a slobodná trhová ekonomika sú tie hodnotové a inštitucionálne rámce, ktorým vďačia bohaté, vyspelé a prosperujúce krajiny za svoje bohatstvo, vyspelosť a prosperitu. Bez slobodnej a férovej súťaže sa demokracia mení na autokraciu a slobodná trhová ekonomika na skorumpovaný štátny kapitalizmus. Výstižným príkladom je dnešné Rusko. Nevyhnutným výsledkom je nakoniec chudoba, zaostávanie a neudržateľnosť takéhoto systému.
V súvislosti s uvedeným fenoménom sa najviac hovorí o Maďarsku, po ostatných voľbách aj o Poľsku. Vývoj na Slovensku však nie je o nič lepší, možno je ešte nebezpečnejší ako v Poľsku, lebo sa deje menej okázalo, skrytejšie, ale o to systematickejšie. Nakoniec asi najvýstižnejšiu definíciu neliberálnej demokracie ponúkol „štátnik, filozof a politológ“(ako sám seba s obľubou nazýval) Pavol Paška, keď vyhlásil „vyhraj voľby a môžeš všetko“.
Fico totiž tú našu žabu (liberálnu demokraciu a slobodnú trhovú ekonomiku) varí pomaly, pomaličky. Nakoniec, mal na to už osem rokov a ďalšie štyri sa črtajú. Už dnes ovláda minimálne väčšinovo všetko, čo by malo byť buď nezávislé, alebo pomerne zastúpené, alebo vedené opozíciou. NBÚ, ÚRSO, NKÚ, generálna prokuratúra, NBS, Rozpočtová rada, rozhlasové a televízne rady, ústavný súd, detský ombudsman. Omnoho kratší je zoznam toho, čo neovláda – v zásade len prezident a ombudsmanka.
Takže ako sú na tom vyšehradské žaby? Maďarská je už upečená, Orbán ju po získaní a zneužití ústavnej väčšiny doslova upiekol na ražni. Pod poľským kotlíkom Kaczynski prikladá tak intenzívne, že je stále šanca, že žaba vyskočí. Z tohto uhla pohľadu sme na tom síce lepšie ako Maďari, ale určite nie lepšie ako Poliaci. Na pomalé prikurovanie si totiž naša žaba už zrejme zvykla. Začiatkom marca sa ukáže, či naozaj.