Vždy sa to opakuje, každý jeden raz, v takmer rovnakej podobe. Náreky, škrípanie zubov, trhanie si vlasov, posmešky,„facepalmy“ a tak podobne. Pred každými voľbami je pravý stred akože v troskách, neschopný, zúbožený, zbytočný. Celé zle.

Raz dole, raz hore

Proti gustu žiaden dišputát, samozrejme. Ale okrem toho, že tieto sadomasochistické rituály už sú skôr smiešne, nesedia ani vecne. Okrem roku 1994, keď sa pravý stred porazil sám, hoci nemusel, a roku 2012, keď ho právom zničila vlastná pýcha, to bolo vždy relatívne vyrovnané, hore-dole. A v súlade s demografickými a voličskými mapami, ktoré sa na Slovensku držia už od čias prvej republiky, Krivý s Gyarfášovou k tomu raz vydali výbornú knihu.

Veď sa na to skúsme pozrieť bez nutkania k sebaľútosti. Po prvé, to posledné, čo voliči moderného Slovenska potrebujú už po stýkrát počuť, je, že to nemá zmysel. Ak by tomu uverili v roku 2010, dnes by sme tu nemali napríklad centrálny register zmlúv, zdroj mimoriadnej frustrácie, ale zároveň aj poučenia a možností zachrániť aspoň časť z verejných peňazí. A rovnako dlhá diaľnica by nás stála o polovicu viac.

Máme plán

Po druhé, ono to ani zďaleka nevyzerá tak beznádejne. My máme ambíciu priblížiť sa čo najviac k onej dvadsiatke, čo nám vyžrebovali a keď si voliči maďarských, liberálnych či protestných strán vyberú z ponuky jednu takú, priestor ešte o čosi vyrásť je tu aj pre ďalších. Navyše je na stole celkom zrozumiteľný plán Siete na sústredenie pravého stredu pod jednu strechu, ktorý sa fakt pokúsime presadiť.

Po tretie, v každej jednej demokracii vláda svojich voličov napokon unaví, bez ohľadu na jej výsledky. Už o päť rokov môže byť ľavica v podobnej situácii, v akej je dnes opozícia. O to viac, že pravdepodobnosť, že sa súčasný premiér rozlúči s aktívnou politickou kariérou ešte v priebehu nasledujúceho volebného obdobia, je relatívne vysoká.

Nádej namiesto skepsy

V skratke, toto nie je čas umárať sa hádzaním flinty do žita, ale čas vrhnúť všetky sily do tvorby presvedčenia, že to zmysel má a bude mať. Nie kvôli pravici ako takej, tá je iba nástrojom. Kvôli ľuďom, ktorí túto krajinu vlastným úsilím držia nad vodou. Kvôli ochrane ich záujmov a vytváraniu predpokladov pre ich prosperitu. A na to namiesto skepsy potrebujeme nádej. Aj naše vlastné politické dejiny nám hovoria, že ju máme.