Jednou z tém tohtoročného Davosu bolo narastanie príjmovej nerovnosti. Podiel svetového majetku v rukách percenta najbohatších stále rastie a len od krízy v roku 2009 do roku 2016 sa zvýši zo 44 na 50 percent.
Príjmová nerovnosť narastá vo svete už od začiatku osemdesiatych rokov a o príčinách, dôsledkoch a rizikách, ako aj o možných riešeniach sa vedú intenzívne diskusie a polemiky. Menej známym a diskutovaným faktom je, že k akcelerácii rastu príjmovej nerovnosti v posledných rokoch významne prispieva takzvané kvantitatívne uvoľňovanie (QE). Medzi rokmi 2009(keď sa v USA spustilo) a 2014 sa vo svete zdvojnásobil počet dolárových miliardárov (zo 793 na 1645). Je to dané najmä tým, že táto neštandardná forma menovej politiky prispieva omnoho viac k rastu cien akcií a dlhopisov ako k rastu reálnej ekonomiky a rastu zamestnanosti. Navyše mzdy vo verejnom sektore drží pri zemi štátna zadlženosť a v súkromnom sektore zase globálna konkurencia a technologický pokrok. Takže mzdy rastú málo, akcie a dlhopisy omnoho viac a je zrejmé, že na tom nezarábajú chudobní, ale bohatí. Môžeme síce úspešne pochybovať, či minulý týždeň ohlásené eurozónové QE prinesie vyšší ekonomický rast, určite však prinesie prehĺbenie príjmovej nerovnosti. Draghiho príspevok k téme Davosu je teda významný napriek tomu, že tento rok tam chýbal.
Chýbal aj Fico, aj keď toho na rozdiel od Draghiho do Davosu ani nepozvali. Nechýbal však jeho minulotýždňový príspevok k zvýšeniu príjmovej nerovnosti. Vláda schválila PPP projekt obchvatu Bratislavy, ktorý je dvojnásobne drahší ako porovnateľný projekt obchvatu Viedne realizovaný pred niekoľkými rokmi. Keďže celkové náklady nášho PPP projektu budú 4 až 4,5 miliardy eur, Ficov príspevok k rastu príjmovej nerovnosti na Slovensku je naozaj významný. Bavíme sa totiž o predražení v hodnote jeden a pol až dve miliardy eur, ktoré budúce vlády vyberú na daniach, aby ich potom namiesto použitia vo verejných výdavkoch (najmä pre nízkopríjmových) museli posúvať do vreciek celkom určite iných ako nízkopríjmových.
Napriek tomu, že obaja, Draghi aj Fico, prispeli k narastaniu príjmovej nerovnosti, je tu jeden podstatný rozdiel. Draghimu v situácii hroziacej deflácie v eurozóne nič iné ako QE neostávalo a ani sme ho nemohli zastaviť. Fico konal aktívne a dobrovoľne a či bude zastavený, o tom rozhodnú ľudia vo voľbách. Hlavne tí nízkopríjmoví.