Moje telo so mnou celkom intenzívne komunikuje. Pamätám si, ako som v deň, keď mi snáď nič nebolo dosť dobré, padla pri pingpongu tvrdo na koleno. Podľa psychosomatiky je koleno totiž o pokore. Inokedy som celé dni špekulovala nad vecou, ktorá sa vyšpekulovať nedala. Hlava mi išla prasknúť, až kým mi ju dvere od auta nepribuchli, keď som sa naťahovala po nejaké tašky. Hneď mi hlava prestala špekulovať nad nevyšpekulovateľným. Keď si toho naberiem na seba veľa, cítim to v krížoch.
Keď nezvládam nejaké vzťahy, ozvú sa obličky. Podľa čínskej medicíny sú pľúca o smútku a pečeň o hneve. Aj keď s tým môžete absolútne nesúhlasiť, aj v tejto chvíli musíte cítiť, ako vám nesúhlas rezonuje v bruchu. Pri pomyslení na to, aký je toto celé nezmysel, sa vám štartuje žlč a v oblasti žalúdka sa tiež dejú veci. Skrátka naše telo reaguje na to, čo cítime a spätne nám „displejuje“, keď niečo nemáme zvládnuté. Preto vnímam ako veľkú slobodu nepotrebovať niekoho presviedčať o svojom názore. Občas sa mi to darí a cítim sa pri tom rozhodne zdravšie.
Cez sviatky som natrafila na vedecký článok o tom, že dostať „zákernú“ chorobu je vecou náhody. Vedu si vážim, veda nám veľa pomáha, ale tiež je len na ceste. Kedysi sa vede priečil aj heliocentrický systém. Teraz asi skočím na tenký ľad, ale ako môžeme čeliť niečomu, čo si rovno označíme za zákerné? Veci sú také, ako si určíme. Na základe takýchto našich označení žijú niektorí ľudia v presvedčení, že ženy sú šľapky, že vysokoškolský titul určuje hodnotu človeka, alebo že mačky sú falošné. Keď si raz určíme chorobu ako zákernú, dávame jej aj taký charakter a v takom duchu bude vyzerať i priebeh liečby.
Možno nám prišla choroba len niečo povedať o našich postojoch k sebe, o sebadeštrukčnom móde, ktorý je taký dlhý a silný, že sa aj bunky rozhodli ho prebrať a prerásť do choroby. Je to môj názor, je to moje pozorovanie vo vlastnom svete, ale tiež v životoch z môjho okolia.
Tým som vám len chcela popriať veľa zdravia v novom roku, pretože ho máme viac vo svojej moci, než si uvedomujeme. Jeden známy mi vždy píše v esemeske na záver: maj sa v moci. Vždy si pomyslím, že veru tak, inak budem v ne-moci. To isté želám aj vám. A ak som toto celé náhodou naozaj prešpekulovala, verím, že sa nájdu dvere na aute, ktoré mi o tom prinesú jasnú správu.