Ak nakupovať, tak len do Hainburgu, tam je všetko super. Ceny sú síce vyššie, ale „západná“ kvalita to vynahradí. V poslednom čase to počúvam čoraz častejšie. Aj keď ide o tú istú sieť, kvalita v zahraničí je úplne iná, vysvetľujú mnohí, prečo chodia do rovnakého reťazca, ktorý je aj na našej strane Dunaja. Zároveň správou tohto týždňa bolo, že podiel slovenských výrobkov v našich obchodoch medziročne klesol. Každý slovenský výrobca však vie, že na rokovaniach s reťazcami všetci deklarujú záujem o domáce výrobky, ale za najnižšiu cenu. Očakáva sa, aby slovenské výrobky boli lepšie ako zahraničné, ale v skutočnosti sa na pulty a do regálov nedostanú, lebo reťazec núti dodávateľov do nereálnych cien. Aj keď sú slovenskí výrobcovia vynikajúci, čarovať nevedia.
Vezmime si ako príklad mlieko. Nákupná cena surového mlieka v Nemecku je okolo 26 centov a dotácia od štátu pre výrobcov je 10 až 12 centov, takže farmár má 36 – 38 centov na výrobu. To mu zabezpečí mierny zisk. Spracovateľ tam vykupuje mlieko za 26 centov, predáva ho zabalené do reťazcov za 35 centov a viac a má mierny zisk. Reťazec mlieko predá minimálne s 20-percentnou maržou a zarába. Mlieko, ktoré nemecký spracovateľ nepredá na dobrom nemeckom trhu, ponúkne za cenu výrobných nákladov na Slovensko. V rovnakom čase slovenský poľnohospodár predá svoje mlieko za 26 centov a dostane dotáciu približne 5 centov, takže pri predaji je v strate, lebo jeho náklady sú minimálne na úrovni 34 centov. Spracovateľ mlieko vykúpi za 26 centov a reťazec chce od neho odkúpiť balené a spracované za 27 centov. Pri takomto predaji nie sú pokryté ani prvotné výrobné náklady spracovateľa, nieto ešte logistika, réžia či odpisy. Reťazec mlieko predáva za ceny, ktoré sami vidíte v obchodoch. Kto skrachuje? Reťazec určite nie.
Malý spracovateľ kvalitných výrobkov nemá šancu dostať sa do reťazcov, lebo jeho značka je podľa nákupcu neznáma. Takže sa uprednostnia radšej zahraničné, aj keď nekvalitné produkty – ľudia pozerajú na cenu, tvrdia reťazce. A kruh sa uzavrel.
Malý výrobca kvalitných potravín nemá šancu sa etablovať, poľnohospodár a miestny spracovateľ smeruje ku krachu. Zanikajú pracovné miesta, strácame vlastnú kultúru, vedomosti odborníkov a o dva roky budeme všetci chodiť do Hainburgu a vychvaľovať šikovných rakúskych poľnohospodárov, spracovateľov, malovýrobcov a dobré reťazce... Oslavný prípitok bude s bielym zlatom z Nemecka alebo z Poľska, lebo v týchto krajinách môžu vyrábať a nemusia čarovať.