Politik či úradník?

Počúvam vysokého úradníka zo stoličného mesta, ktorý neváhal cestovať celé štyri hodiny do istého mestečka, aby miestnym vysvetlil, ako dobre to my máme všetko legislatívne podchytené a vyriešené. Neverím vlastným ušiam. Miestni odborníci sedia na konci stola, ktorý bol len akosi napochytro pristavaný k riadnemu stolu, pri ktorom sedíme my, dôležití ľudia z ministerstiev. Prišiel som ich počúvať a namiesto toho som narazil na úradnícke prázdno a zažratú aroganciu.

Slovensko chce robiť, chce sa zúčastňovať na veciach spoločných, čiže verejných, no neustále naráža na úradníkov a ich povestné „nedá sa“. Potom všetci svorne nadávame na politikov, ale – ak je dôvod, tak potom iba ten, že politici za svoje krátke roky v úradoch nevymenili zažraných darebákov za ľudí, ktorí vedia a chcú niečo robiť. Úradník totiž často žije v závetrí aj desiatky rokov bez výkonu a vezie sa, kým politik nastavuje vlastný krk a znáša verejnú kritiku.

Miestni sa dostali k slovu. Počúvam o živote, ktorý tečie vlastnými korytami, či sa to už úradníkom z ministerstiev páči, alebo nie. Počúvam o vedomostiach podložených skúsenosťami, aké v úradoch nenájdete. Pritom úrad trvá na mikromanažmente, oháňajúc sa systémovými pravidlami, ale v živote by do rizika reálneho výkonu za žiadnych okolností nešiel. Úradník z Bratislavy dáva rozumy, a pritom je sám odrezaný od života.

Tak my v stoličnom meste Bratislava chystáme riešenia – zásadné systémové a vo svetovom meradle, pokiaľ možno, unikátne – a trestáme všetko, čo sa našim múdrostiam vymyká. A vopred vravíme, že to nič, život ukáže, či sme vymysleli koninu, veď ju potom opravíme ďalším systémovým riešením. Hlavne nech je zábava, aj keď pri tom skape polovica Slovenska. Veď si to odnesie politik, nie úradník.

Na dôvere pritom stojí existencia celých štátov. Fiškálne dôsledky nízkej dôvery už merajú aj ekonómovia. Ak úradníci svojou činnosťou podkopávajú dôveru občanov v Slovensko a schopnosť nášho štátu pomáhať im riešiť ich problémy, mali by odísť. Skôr, než bude neskoro.