Stará dobrá monarchia s Viedňou a Budapešťou, kde nás bolo veľa. Alebo aspoň staré dobré Československo s Prahou, kde nás bolo stále ešte násobne viac ako teraz. A chcelo by sa povedať aj stará dobrá Únia s Bruselom, ale nerád by som strašil. Ide o to, že malá krajina s malým počtom ľudí sa musí veľmi hýbať, ak chce uspieť vo veľkom svete. Niežeby nám na veľkom svete nejako veľmi záležalo, ale objektívny nedostatok kritického množstva ľudí, myšlienok a postojov a z toho vyplývajúcej konkurencie a napredovania je prosto naším štartovacím problémom.
Pritom nevyzývam k panike – ak ste si toto leto pozreli stánky našich remeselníkov na hociktorom jarmoku a uvedomili si, kam až v minulosti siahali ich odbytištia, ak ste čítali či počuli o našich vynálezcoch, doktoroch, fotografoch, muzikantoch, museli ste si uvedomiť, že sa niet čoho báť. Máme medzi sebou šikovných a múdrych, len akoby ich ubúdalo a my sme sa, zvlášť v kolektívnych počinoch (ako opaku individuálnych úspechov), menili k horšiemu, sediac a čakajúc na zahraničného investora, ktorý nám dnes ponúkne prácu za málo peňazí… a čo bude zajtra, sa uvidí.
To je možno aj jadro problému, ktorý sa opakuje v každom zaostávajúcom okrese, kde je všetko, radosť hľadieť, len chýba diaľničné spojenie pre váženého (zahraničného) investora, záchrancu Slovenska. Aj keď, až také jednoduché to už nie je: začali nám chýbať ľudia, ťažko sa presadzujú myšlienky, ťažko sa rodia malé podniky s potenciálom rastu, nevyužívame domácu pôdu ani lesy a ani potenciál na cestovný ruch. V každom okrese je pracovných miest už teraz veľa, ale chýbajú kvalitné materské školy, základné školy a stredné školy.
Aby sa presadili myšlienky, museli by fungovať komunikačné a kooperačné kanály oboma smermi, horizontálne aj vertikálne, povzbudzujúce miestnych šikovných a schopných. Aby sa rozvíjali malé podniky a z nich rástli domáci úspešní zamestnávatelia, museli by sme asi prepustiť stovky úradníkov. Aby sme využívali polia a lesy, museli by sme náš systém nastaviť tak, aby sme menej potravín dovážali a menej technických plodín a menej štátneho dreva vyvážali. Zdá sa, že chýba rozhodovací horizont dlhší ako dva-tri roky, chýbajú motivácie. Sucho povedané, začínajú chýbať verejné statky a neurčitosť prostredia ostáva vysoká.
Samozrejme, že bez zahraničných investorov to nejde a je dobré, že tu sú. Ale, ako hovorí môj starší a múdrejší kolega, to sme už načisto osprosteli a sami nedokážeme nič? Staré dobré Slovensko s Bratislavou.