Občan Slávik (občan S) je významnou osobou v dejinách slovenského správneho práva a určite držiteľom titulu ,,účastník najväčšieho počtu konaní". Špecializovanou disciplínou občana S sú konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA). Náš občan S (preto náš, lebo pôsobí na celom území Slovenska) využíva nezmyselnú dikciu stavebného zákona, podľa ktorého môže byť účastníkom konania EIA každý, kto o to prejaví záujem.
A občan S z bratislavského paneláku prejavuje záujem byť účastníkom konania všade, od českých až po ukrajinské hranice. Keď uvidí vo vestníku oznámenie o EIA, všetko zahodí, uteká k svojmu počítaču, vyberie si jedno z pripravených podaní a z tlačiarne mu vyjde ďalší krásny pamflet.
Nie, občan S nevie, o aký investičný zámer ide, ani nevie, v akom environmentálnom prostredí bude stavba realizovaná. On chce iba vstúpiť do konania. Ak sa totiž stane účastníkom konania o EIA, potom už bude účastníkom všetkých konaní, od územného cez stavebné až do skončenia kolaudačného konania.
Počas tých všetkých konaní sa úrady musia vysporiadať s jeho námietkami a musia mu doručiť všetky rozhodnutia. Voči nim sa on môže odvolať, a následne odvolací orgán rozhodne, či ich potvrdí alebo vráti naspäť na dodatočné prerokovanie.
V celej krajine sa míňajú tisíce úradných hodín na nášho občana S, ktorý sedí doma a posiela svoje vyjadrenia do všetkých kútov Slovenska. Investičné zámery sa tak odkladajú a úrady sa roky vyrovnávajú s nezmyselnými námietkami ekologicky cítiaceho občana S.
Iba v okrese Dunajská Streda bol náš občan účastníkom približne 80 percent všetkých EIA konaní, v okrese Senec asi v 90 percentách. Niektoré jeho námietky majú ideovú hĺbku vysušenej bažiny, ostatné ešte o tri centimetre hlbšie. Spomeniem niekoľko prípadov: občan S navrhuje, aby pred futbalovým štadiónom bola socha a fontána, pod ihriskom betónová vaňa na zber kalov z umelého hnojiva na trávu a na streche štadióna zeleň.
Námietky sa opakujú vo všetkých konaniach. Podľa občana S by sme si v Dunajskej Strede zaslúžili minimálne desať fontán. Úrady sa musia vyrovnať so všetkými jeho námietkami a až potom môžu vydať rozhodnutie, ktoré náš občan okamžite napadne.
Na prvý pohľad to vyzerá ako mentálna porucha. Ale nie, náš občan je duševne zdravý. On si iba buduje vyjednávaciu pozíciu. Sú totiž konania, z ktorých sa občan S záhadne stratí, zrazu mu je už všetko ukradnuté, nevyjadruje sa k zeleni, stromom, gumenému asfaltu, ani zvuk fontány mu nechýba, jednoducho vie žiť aj bez toho.
Tento týždeň občan S navštívil aj novostavbu štadióna v Dunajskej Strede, kde kolaudačné konanie začal s prísľubom, že keď nebude fontána, nebude ani štadión. Nebol sám, bol s ním aj pán podnikateľ, ktorý rozdával svoje vizitky úradníkom a zúčastneným. Jeho úloha nebola jasná, až kým neodznela veta občana S, že treba vedieť, s kým človek spolupracuje.
Keby to bol film, určite by som sa smial, ale toto je slovenská realita, kde úradníci každý deň riešia stovky podaní od občana Slávika. Investície sa preto roky posúvajú a niekedy sa ani nezrealizujú. Peniaze, energia štátu a stavebníka sa míňa nie preto, lebo máme tohto občana, ale preto, že štát nedokáže opraviť chybu v zákone. Stačí jedna veta, aby sa všetok ten marazmus odstránil. Lenže ju musí niekto naformulovať a poslanci schváliť.