Práce na Slovensku začína byť dostatok, zároveň nám však narastá počet ľudí, ktorí prácu nevideli roky. Štandardné riešenia podpory zamestnanosti preto treba doplniť o nové, pod aktívnym vedením štátu.
Kým v krízovom roku 2009 bolo vo februári bez práce 289 608 ľudí, vo februári 2017 prácu hľadalo menej, 267 219 ľudí. Zároveň však vzrástol počet tých, ktorí prácu hľadajú aspoň 4 roky, z 52 635 vo februári 2009 na 60 369 vo februári 2017. Ak teda dnes hovoríme o „veľmi“ dlhodobo nezamestnaných, reč je asi o 60-tisícoch ľudí. Najvyšší počet takto dlhodobo nezamestnaných je v regiónoch Prešov, Košice a Banská Bystrica, spolu 77 %, pričom vo februári 2009 bol ich podiel podobný, 75 %. Ľudí bez práce 48 a viac mesiacov najčastejšie stretneme medzi nezamestnanými v okresoch Rimavská Sobota, Poltár, Rožňava, Kežmarok, Revúca, Trebišov, Sabinov, Medzilaborce, Sobrance, Prešov, Lučenec, Košice – okolie a Vranov nad Topľou, kde tvoria 43 % až 30 % nezamestnaných. Ako dostať 60-tisíc ľudí do práce? Niektoré podniky sa vydali cestou vlastných školení, učia sa na vlastných chybách a sú viac-menej úspešné.
Niektoré mimovládne organizácie vymysleli jednoduché výrobné programy pre neveľký počet nezamestnaných. Niektoré obce si zriadili vlastné medzitrhy práce a tiež sú viac-menej úspešné. Otázna je pozícia samosprávy ako celku, pozícia štátu a neschopnosť replikovať úspešné riešenia.
Zdá sa, že veľká časť samospráv je aktívna v oblasti športu a kultúry, menej v oblasti vzdelávania – niekedy nemajú zabezpečené predškolské vzdelávanie detí a kvalitu výučby na základnej škole tiež príliš neposudzujú – a ešte menej v oblasti zamestnanosti, kde sa spoliehajú skôr na súkromný sektor, zahraničných investorov a vládu v Bratislave. Štát sa akoby tiež opieral skôr o súkromný sektor, prípadne časovo a vecne limitované programy pre obce. Vo výsledku máme druhé a tretie generácie, ktoré svojich rodičov a svojich rodákov nevideli pracovať.
Model, ktorý by mohol fungovať, je kompenzáciou za spoločensky prospešnú činnosť, ktorá prináša nižšiu produktivitu práce a finančnú stratu. Aktivity, ktoré nie sú podnikateľské, ale sociálne, a ktoré nemajú za cieľ kombináciou nízkokvalifikovanej pracovnej sily a jednoduchých činností konkurovať komerčným firmám zriadeným kvôli dosahovaniu zisku. Tento model v skutočnosti cieli na deti, aby videli svojich rodičov pracovať a pochopili dôležitosť vzdelávania. Myslím si, že štát bude musieť chápať tento model ako vzdelávanie či rekvalifikáciu v zmysle získania pracovných návykov a disciplíny.