Exekútor môže povoliť splatiť dlh v splátkach, ak je vymáhaná suma vyššia ako minimálna mzda (zákon 233/1995). Ak stúpne minimálna mzda skokovo, zopár ľudí bude mať hlavu v smútku, pretože už nebude možné povoliť splatiť dlh v splátkach. To isté platí aj pri upomínacom konaní a pri právnej pomoci chudobným, kde pomoc bude poskytnutá, ak hodnota sporu prevyšuje minimálnu mzdu (zákon 327/2005). Zopár chudobných ľudí zrazu právnu pomoc nedostane.
Celkovo sa väzba na minimálnu nachádza v 42 zákonoch a jej skokové zvýšenie teda prinesie aj takéto neželané následky. Alebo aj želané, keďže napríklad stúpne aj strop pre odmeňovanie obecných poslancov, ktorý je dnes definovaný ako dvadsaťnásobok minimálnej mzdy. A tiež netreba zabúdať na to, že pri zvýšení minimálnej mzdy zinkasuje viac štát ako občan, ako upozornil Jozef Mihál na svojom blogu.
Ale s odstupom najväčší problém je bariéra, ktorú minimálna mzda vytvára. Stále ešte máme 220-tisíc nezamestnaných a kvalifikovaní pracovníci to veru nebudú, keďže tých je nedostatok. Ak nenašli doteraz prácu za aspoň 435 eur v hrubom (čo je dnešná úroveň minimálnej mzdy), sotva ju nájdu za 485 alebo päťsto eur. V podstate týchto ľudí zabetónuje v stave nezamestnanosti a chudoby vláda, ktorá si hovorí, že je sociálna.
A nie je ani pravdou, že ak máme hospodársky rast, tak aj ľudia to musia cítiť. Ľudia to cítia. Po prvé, viac ako dvestotisíc ľudí tým, že si za posledné tri roky prácu našlo a všetci ostatní tým, že im posledné tri roky rastú reálne mzdy o tri až štyri percentá. Oboje vďaka oživeniu svetovej ekonomiky.
Aké je teda riešenie? Nehrkať. Minimálna mzda nech pokojne rastie, ale nech rastie rozumnou mierou, napríklad tak rýchlo ako rastie reálna mzda. To by sa malo zapísať rovno do zákona, nech už je koniec týmto lacným politickým divadielkam.
Okrem toho by vláda mala pretrhať vyššie spomínané nelogické väzby na minimálnu mzdu a prestať otravovať verejnosť s úletmi, ako napríklad trinásty plat zo zákona. Lenže čo by potom pri svojej ideovej prázdnote robili?