Spor Slovenskej republiky s ČSOB sa stal prekážkou uzavretia medzištátnej dohody o vzájomnej ochrane a podpore investícií. Ministri financií oboch krajín nedospeli k dohode, lebo slovenská strana považuje ešte z čias ministra financií Sergeja Kozlíka niektoré pohľadávky, prevedené na Slovenskú inkasnú, za nedostatočne zdokumentované. Najväčšími dlžníkmi inakasnej, od ktorých mala vymáhať pohľadávky, sa stali bývalé podniky zahraničného obchodu ako Technopol, Chirana, Martimex, Avex či Slovart.
Zloženie pohľadávok podľa slovenskej strany tiež nezodpovedá princípom dohody o konsolidácii uzavretej koncom roka 1993. Jej signatármi sú ministerstvá financií ČR a SR a ČSOB. Dohoda zaviazala akcionárov ČSOB -- ČNB, MF ČR a NBS -- zvýšiť základné imanie na päť miliárd českých korún. Podľa nej boli nekvalitné úvery z obdobia plánovaného hospodárstva v objeme 40 miliárd korún vyvedené do dvoch inkasných spoločností, českej a slovenskej.
Ministerstvo financií neposkytlo v rokoch 1995 až 2003 ČSOB podporu vyplývajúcu z dohody medzi českou a slovenskou vládou z decembra 1993. Preto v apríli 1997 ČSOB vyhlásila úver poskytnutý Slovenskej inkasnej za okamžite splatný a vzápätí požiadala Medzinárodné stredisko pre riešenie sporov spojených s investíciami (ICSID) vo Washingtone o arbitráž. ČSOB začala účtovať sankčné úroky za nesplácanie.
Česká vláda v snahe zvýšiť cenu ČSOB pri jej privatizácii (uskutočnila sa v roku 1999) vydala na pohľadávku ČSOB voči Slovenskej inkasnej záruku vo výške 90 percent jej hodnoty. Záruku neskôr modifikovala v súvislosti s vyhlásením konkurzu na Slovenskú inkasnú a predĺžila do konca roka 2004.
StoryEditor