Pripustiť si prehru a pomenovať veci pravým menom je predsa len ťažšie.
Aj to bol asi jeden z dôvodov, prečo sa premiér Robert Fico k voľbám dosiaľ nevyjadril. Zrejme na to nenašiel vhodné pomenovanie. A opičiť sa po Procházkovi a naplno povedať „ kokos, vám musí j...ť chalani...“, predsa len nie je jeho štýl.
Aj slová podpredsedu Petra Pellegriniho o refreše strany prišli po hodine dvanástej. Kritiku dovnútra štruktúr totiž počuť už roky – či od bývalej dvojky Beňovej, ideológa Maďariča ale i straníckych odídencov – no vždy bola zamietnutá pod koberec. Ten teraz Fico nadvihol a zostal šokovaný, čo všetko pod ním našiel. Prebudenie po sobotných voľbách malo zrejme znaky stavu „po opici“. Porážka nepriateľom číslo jeden, „podvodníkom“ Matovičom, ako ho premiér rád tituloval, musela bolieť, au...
A fraška pokračovala. Technológ moci Fico – ako ho nazval Hlina - sa najskôr vyhol médiám a nechal to na pleciach svojho vicepremiéra s povestnými lícnymi jamkami. Pellegriniho zlú náladu a spomínané jamky nezakrylo ani imidžové strnisko.
Kamera býva neúprosná. Jeho obhajoba Smeru počas víkendu pôsobila skôr ako vyplakávanie. To len Maďarič nazval smerácky debakel pravým menom – „nebola to prehra len v dôsledku chýb a nedostatkov kandidátov, ale bola to aj prehra strany ako takej“. Napokon nasledovalo utorkové stretnutie úzkeho vedenia Smeru na Súmračnej – že Fico neprišiel, ale poslal svojho poskoka Erika Tomáša, jasne naznačuje personálnu krízu.
Slová kádeháka Hlinu o smrti Smeru sú samozrejme predčasné, pokiaľ nemal na mysli smrť klinickú. Mozog síce ešte stále funguje, ale srdce už dobilo. Tým „srdcom“ je voličská základňa, ktorú Smer nedokázal zmobilizovať. A práve v tomto je Ficov najväčší prepad a šok z volieb, nie v strate štyroch kresiel županov, ale že jeho voliči už nie sú tak poslušní a organizovaní.
Ak sa Smer v podobe svojho lídra napokon zmobilizuje, možno u neho nastane Lazarov fenomén a obnovia sa mu životné funkcie. Lebo Smer po resuscitácii priam volá.