Slovenská diplomacia sa dosť obscénne rozkročila nad Európou. Prezident Andrej Kiska vystúpil s prejavom pred Európskym parlamentom, kde zdôraznil, že slovami i skutkami by sme sa mali brániť pred ruskou propagandou. Predseda parlamentu Andrej Danko sa zasa v rovnaký čas postavil pred ruskú Dumu. Na sociálnej sieti s radosťou pripomenul, že len osem politických osobností z Európskej únie malo „česť takto vystúpiť“. Tu je však namieste editorská poznámka, či by termín „česť“ nebolo lepšie nahradiť slovíčkom „chuť“.
Minister zahraničia Miroslav Lajčák v reakcii, a už oveľa menej radostne, pripomenul, že obaja najvyšší ústavní činitelia svoje vystúpenie nekonzultovali. A to podľa neho nie je v poriadku. "Stalo sa mi to prvý raz," prízvukoval šéf diplomacie. Jeho zdesenie je namieste. Ak máme jednu diplomatickú nohu v Štrasburgu a druhú v Moskve, človek nemusí byť odborníkom na anatómiu, aby pochopil, čo sa v tom čase hompáľa nad Slovenskom. A to viac než obrazne. Súčasnú situáciu možno vnímať ako obscénne gesto smerom domov.
V Štrasburgu ani v Moskve totiž nevystupoval občan Andrej, ale v oboch prípadoch to bol zástupca Slovenska. Právo hovoriť a robiť v zahraničí čo chce, má aj najposlednejší obyvateľ z osady, no ústavný činiteľ to má o niečo zložitejšie. Dva súbežné hlboké úklony na západ i na východ z nás nerobia veľmi sebavedomý národ, skôr oportunistov.
Hoci sa radi sťažujeme, že zo Západu k nám dovážajú potraviny nižšej kvality, v prípade demokracie a politickej kultúry lepšieho dodávateľa len ťažko nájdeme. Slováci to politikom odkázali 17. novembra 1989 v uliciach a v máji 2003 v referende o členstve v EÚ.
Ambícia mať dobré obchodné vzťahy s Ruskom je chvályhodná a nespochybniteľná. No Andrej Danko by mal mať na pamäti, že na výletoch do Moskvy je najkrajšia a najdôležitejšia dobrovoľnosť. Alexander Dubček, pri hrobe ktorého nedávno bozkával stuhu na venci, by mu o tom iste vedel porozprávať zaujímavý príbeh z roku 1968.