Kauza krízy so zastavením dodávok ruského plynu do krajín EÚ je dôsledkom dlhodobého zanedbania otázky diverzifikácie zdrojov energetických surovín. Týka sa to aj EÚ a taktiež všetkých slovenských vlád od roku 1989. Napriek tomu, že o nutnosti diverzifikácie sa opakovane hovorilo, stále sa riešenie odkladalo. Bolo to pochopiteľné, pretože riešenie by si vyžadovalo investície do novej infraštruktúry a možno by aj dodávky boli drahšie. Práve súčasná situácia prudkého poklesu dôveryhodnosti Ruska a Ukrajiny v ropnom a plynovom biznise môže byť dobrým stimulom pre serióznu diskusiu o alternatívach.
Naša závislosť od plynu je dramatickejšia ako od ropy. Od ruskej ropy je závislý jeden veľký slovenský podnik - Slovnaft. Keby musel prerušiť prevádzku, v skutočnosti je možné pomerne rýchlo zásobiť slovenský trh finálnymi ropnými produktmi (pohonné látky, syntetické materiály) z iných krajín. V prípade plynu to tak nie je, pretože dodávky plynu veľkému a pestrému počtu finálnych odberateľov sú viazané na pevnú infraštruktúru (potrubia) orientovanú na dodávky z východu.
Opatrenia EÚ musia byť pevnou reakciou na aktuálnu situáciu, ale aj dlhodobým riešením, aby sa daná situácia nemohla opakovať. Nehovoríme už ani o opatreniach Slovenska ako takého, lebo tie sú obsiahnuté v možných krokoch tohto väčšieho celku a Slovensko si len s ťažkosťami dokáže zabezpečiť energetickú bezpečnosť samostatne.
Čo sa týka krátkodobých opatrení, ako protizbraň proti ruskému zneužívaniu pozície silného dodávateľa a ukrajinskej hre s pozíciou tranzitnej krajiny, EÚ musí identifikovať tie oblasti, v ktorých je závislosť opačná.
Napríklad mali by sme plne doceniť, že väčšina kontaktov Ruska a Ukrajiny so svetom prechádza nejakým spôsobom cez územie, vody a vzdušný priestor štátov EÚ. Investičné aktíva ruských a ukrajinských subjektov v krajinách EÚ a taktiež ich vklady v európskych bankách sú pomerne veľké. Zmrazenie týchto aktív a vkladov a prerušenie ruskej, resp. ukrajinskej prepravy smerom na západ, uzavretie Bosporu a dánskych prielivov pre lode týchto štátov a pod. by zrejme boli veľmi účinným nástrojom.
Nevyhnutné je pristúpiť aj k opatreniam dlhodobého charakteru.
1. Účelné by bolo vytvorenie jednotnej siete európskych plynovodov a ropovodov (aby výpadok dodávok z Ruska mohol byť v ktorejkoľvek krajine EÚ kompenzovaný napr. dodávkami ropy do talianskych a francúzskych prístavov).
2. Diverzifikovať oblasti dodávateľov energetických surovín - čo však nie je v dnešnom svete jednoduché, pretože potenciálne zdroje sú obmedzené a okrem toho Európania stratili v dôsledku procesu dekolonizácie priamu politickú moc v zámorských krajinách a zabezpečovať dodávky ropy a plynu znamená preto dohadovať sa s rôznymi nesympatickými režimami (čo je logické, veď práve "lacné" peniaze z vývozu energetických surovín umožňujú prežitie rôznym nedemokratickým a ekonomicky neefektívnym systémom). Často skloňovaná kaspická oblasť nie je skutočnou alternatívou voči ruským dodávkam - buď by museli prechádzať cez ruské územie alebo cez oblasti, ktoré by boli v dosahu ruskej moci a Rusko by túto cestu dokázalo ľahko prerušiť, čo je poučenie z gruzínsko-ruskej vojny v lete 2008 (závislosť od Ruska a Ukrajiny by sa tým neodstránila).
3. Technologickými inováciami a investíciami do redukcie spotreby a alternatívnych zdrojov znížiť európsky dopyt po plyne a rope. Jadrové palivo je možné získať z politicky plne prijateľných krajín (Kanada, Austrália, USA) alebo krajín, ktoré ho nebudú schopné využívať ako prostriedok manipulácie (Niger, Kongo). Isté zdroje uránu sa nachádzajú aj priamo na európskom území. Navyše vzhľadom na objem a charakter potrebných dodávok je možné dopravovať jadrové palivo loďami a po železnici a nie je potrebné na to budovať špeciálnu infraštruktúru (ropovody, plynovody), ktorá by bola viazaná len na jedného dodávateľa.
Daniel Šmihula, politológ a právnik