Príbeh o vzniku nového Zákonníka práce je srdcervúci. Doslova na zaplakanie. Pri pohľade na hlavných aktérov sa do očí tlačia slzy rovnako silno ako pri pozeraní každej argentínsko-uruguajskej telenovely. Včera tú slovenskú odvysielali na ministerstve práce už po druhý raz. Prvý diel bol zahrievací. Dej v druhom už mal grády. Traja sa stretnú, no po chvíľke sa jeden z nich urazene postaví a vyrobí scénu. "Sľúbil si a predsa si to nedodržal." Kričí. Reakcia na akciu nenechá dlho na seba čakať. "Sadni si a nerob politiku." V tom už len dvere zapraštia a v miestnosti zostávajú len dvaja. Čo im už len zostáva? No nič, tak sa spustí nezmyselná vrava. Tretí na konci len pripomenie, že on nič zlé neurobil, len radšej bude počúvať ich dvoch ako sa do nich starať.
No nehovorím? Na zaplakanie. Iste ste rozpoznali urazených odborárov, reagujúcich zamestnávateľov a "ničnerobiace" ministerstvo práce. Pol roka po voľbách a o veľkej reforme pracovného práva sa len rozpráva, alebo len háda. Haló páni! Konštruktívna debata tu trocha chýba. Plán ministra práce Jozefa Mihála prenechať novelu Zákonníka práce na dohodu zamestnávateľov a odborárov je síce ušľachtilý. Ale, povedzme si na rovinu, aj trošku naivný. Odbory totiž žiadnu reformu nechcú. Ony ju totiž nepotrebujú. To je po prvé. Po druhé, kedy sa odborári a zamestnávatelia na niečom zásadnom dohodli? Nikdy. Je naozaj odvážne si myslieť, že zrazu sa tak stane. A hlavne v takom prípade, keď majú odbory prísť o svoje privilégiá. Koniec roka je predo dvermi. Ďalšie diely v novom roku. Ďakujeme, neprosíme.