Vladimír Fruni si už svoje odsedel, Jozef Majský ešte stále iba čaká na rozsudok. Vyzerá to preňho na doživotie – z nesprávnej strany mreží.
Niežeby boli advokáti Majského a jeho spoločníkov vo vymýšľaní obštrukcií extra tvoriví. Takmer pred každým pojednávaním prosto ochorie jeden z jeho nenahraditeľných účastníkov. No o to sú efektívnejší. Naťahovať proces vyše desaťročia je aj na slovenské pomery mimoriadny úspech, zvlášť, keď ide o vcelku primitívny tunel, ktorého aktéri sami nie sú o nič sofistikovanejší.
Okradnutie „investorov“ v Horizonte a BMG síce stavalo na stáročiami preverených základných kameňoch úspešného podvodu – na chamtivosti a hlúposti, no Frunimu, Majskému a mnohým iným, ktorí zarobili stámilióny na „nebankách“ deväťdesiatych rokov, by sa to nebolo podarilo bez „tichých spoločníkov“. Predovšetkým bez štátu, ktorý mlčal, lebo z tejto pochybnej činnosti inkasoval nezanedbateľné dane. Pritom na takom ministerstve financií musel azda aj vrátnik vedieť, ako to napokon dopadne.
Keď ako posledné, po páde BMG i Drukosu, zatvorili AGW, pred pobočkou postávala rozpačitá dôchodkyňa, ktorá si prišla uložiť úspory. Povedali jej, že firma skrachovala. Babka len mykla plecom: „To nič, prídem zajtra.“ Ťažké je hľadať súcit s obeťami týchto podvodov, no rozhodne si zaslúžia spravodlivosť. Tým skôr, že spolu s Majským ich de facto ošklbal aj štát, ktorý ich mal chrániť. Na to tu je, nie aby inkasoval dane z podvodov.
Samozrejme, je to notoricky známa právnická poučka i výhovorka, že zákon sa nerovná spravodlivosť. No ak štát pripustí, aby právo nad spravodlivosťou vždy spoľahlivo zvíťazilo, priamo tým vyzýva občana, aby prestal brať súdy vážne a začal uvažovať nad efektívnejšími prostriedkami: Defenestráciou, lynčom a všakovakou inou svojpomocou.