Zdá sa, že Fico a jeho vláda to s trucovaním pri Denníku N myslia vážne. V stredu otázky N-ka urazene ignoroval aj Fico, aj ministri.
Fico zrejme vie, že tým môže porušovať zákon. Pretože podľa zákona má vláda povinnosť informovať všetkých rovnako – aj opozičné médiá. A dokonca aj „triednych aktivistov“ – a distribútorov volebných samolepiek so „zlým Ficom“. Tak to v slobodnom svete chodí... Ak Fico napriek tomu išiel do zrážky a do rizika, tak za tým neboli len osobné motívy. Na to je príliš bystrý. Bola za tým politická stratégia. Chladná a dobre vypočítaná.
A novinári ju prečítali veľmi zle.
Iste, Fico sa postaral Denníku N o reklamu. Áno, fajn. To však vôbec nie je v jeho hre to podstatné. Podstatné sú tri veci. Prvá: Ficovmu Smeru sa v apríli po kauze Váhostav zrútili preferencie. Podľa Polisu sú najnižšie za posledných jedenásť mesiacov (34 percent). Druhá: kým Smer padá, SNS vyskakuje k siedmim percentám. Čo je pre stratégov Smeru zbytočne veľa (Dankovej SNS stačí interval 5 – 6 percent). Tretia: Smer vo volebnom roku potrebuje naplno mobilizovať voličov. A na to potrebuje nepriateľa a boj. Fico to takto robil vždy, pred každými voľbami. Pred voľbami 2010 odstrelil Dzurindu (kauza zahraničných účtov SDKÚ). A novinárom nadával do hyen. Akože hystericky, agresívne, urazene, hrubo... Ale iba akože. V skutočnosti to bola hra. Dobre vykalkulovaná. Fico vtedy potreboval odpratať Slotovu SNS a Mečiarovo HZDS – a stiahnuť ich voličov na seba. Podarilo sa mu to. Stačilo sa zradikalizovať, nadávať novinárom, zúriť, bojovať. Novinári si vtedy naivne mysleli, že Fico stráca nervy – a natešene prilievali benzín do ohňa. Presne tak, ako to vtedy Fico potreboval. Novinári pracovali podľa jeho scenára – písali o ňom, že je druhý Mečiar. A Fico pred voľbami pohodlne povysával SNS a HZDS. Až ich celkom dorazil. Presne podľa plánu.
Po voľbách 2012 sa Fico (akože) zmenil. Vraj zázračne a neuveriteľne. Bol k médiám korektný, vyhýbal sa konfrontácii. Jednoducho bol chrumkavý. Chcel byť prijateľný – ako nový prezident. Opäť to bola dobre vypočítaná hra.
Až na to, že nevyšla. Fico prezidentské voľby prehral. Ostal zabetónovaný v straníckej politike. A v zbrojnom sklade Smeru začali hľadať nové zbrane. Mali to ťažké. Fico potreboval nepriateľa. A boj. A mobilizáciu prispatých voličov Smeru. Lenže – nepriateľ akosi neexistuje. Dzurinda s Miklošom, vďačné terče, bez stopy zmizli. Sulíka, Matoviča a Lipšica v Smere ignorujú – aby ich nepovyšovali na nepriateľa a nenaháňali im voličov. Nakoniec padla voľba na Figeľa. No ani to nevyšlo. Verejnosť Ficove údery vnímala ako útok dospelého muža na tichého zbožného chlapca. Bol tam hrubý nepomer vo váhovej kategórii. No a potom prišlo vyslobodenie. Samolepky Shootyho (mimochodom, veľmi trefné a vydarené). Fico spojil príjemné s užitočným. A začal bojovať proti nepriateľom z tlače (nie z televízií, tie si vždy drží na svojej strane). Pretože jeho voliči v takejto akože bitke vždy ožívajú. Je to overený fakt. Fungovalo to Mečiarovi a funguje to aj Ficovi.
Fico to urobil výborne. Určil ihrisko (malý Denník N). Určil pravidlá (konfrontácia). A novinári si poslušne obliekli dresy a začali behať. Tak ako Fico zapíska.
Škoda. Škoda, že opäť sa hrá Ficova volebná hra. Podľa Ficových pravidiel. A za Ficove ciele. Solidarita Markízy s N-kom pri kladení otázok bola síce pekná. Lenže stále platí, že „napadnuté“ médiá si nechali nanútiť Ficovu hru. Nie naopak.
Pritom by stačilo pomerne málo na to, aby médiá Ficov herný plán rozbili. A otočili ho proti nemu. Napríklad dohodou, že ignorovaný nebude neposlušný denník, ale neposlušný premiér. Keď bude na jeho tlačovkách sedieť iba Bielik z TA3.