StoryEditor

Obamovu víziu spláchla politická realita

24.06.2013, 00:00

Niektorí kritici sa sťažujú, že americký prezident Barack Obama staval svoju kampaň na inšpiratívnej rétorike a ctižiadosti "ohnúť oblúk dejín", ale po nástupe do úradu sa prejavil ako transakčný a pragmatický vodca. V tomto smere však Obama vôbec nie je výnimkou.

Mnohí lídri počas svojej kariéry zmenia ciele i štýl. Keď jeden z veľkých transformačných vodcov v dejinách Otto von Bismarck dosiahol zjednotenie Nemecka pod pruským vedením, priklonil sa k povoľnosti a statusu quo. Zahraničnopolitické ciele a štýl Franklina Delano Roosevelta boli zasa v jeho prvom funkčnom období skromné a zamerané na postupné kroky, no keď v roku 1938 usúdil, že Adolf Hitler predstavuje existenčnú hrozbu, stal sa transformačným vodcom.

Blahodarná kríza

Za stabilných a predvídateľných podmienok je transakčné vodcovstvo efektívnejšie, zatiaľ čo v dobách hektických a nesúvislých zmien je pravdepodobnejší nástup inšpiratívneho štýlu. Transformačné ciele a inšpiratívny štýl lídrov, ako boli Mahátma Gándhí v Indii alebo Nelson Mandela v Južnej Afrike, môžu výrazne ovplyvniť smerovanie fluidných politických okolností, najmä v rozvojových krajinách s chatrne štruktúrovanými inštitucionálnymi brzdami.

Naproti tomu tvorbu americkej zahraničnej politiky silno zväzujú inštitúcie ako Kongres USA, súdy a ústava. Očakávali by sme teda menej príležitostí na prechodné vodcovstvo.

Aj Ústava USA je však nejednoznačná v súvislosti s právomocami Kongresu a prezidenta v zahraničnej politike. Vytvára prinajlepšom situáciu, ktorú istý ústavný expert nazval "pozvánkou na zápas". Mnohé navyše závisí od vonkajších okolností. Woodrow Wilson, Franklin Roosevelt a Harry Truman rozvinuli transformačné ciele až v reakcii na zahraničné udalosti po tom, čo nastúpili do úradu.

Krízové podmienky môžu talentovaného lídra oslobodiť od nahromadených mantinelov skrytých záujmov a úradnej ľahostajnosti, ktoré v americkom systéme bežne potláčajú činorodosť. Hovorí sa, že Bill Clinton, uväznený v spokojných 90. rokoch, závidel Franklinovi Rooseveltovi krízové podmienky 30. rokov.

V takýchto situáciách sa aktivita dáva hladšie do pohybu. Vodca s transformačnými zámermi má nádejnejšie vyhliadky a inšpiratívny štýl si skôr nájde vnímavé publikum a posilní význam jeho úlohy. Napríklad George W. Bush využil krízové podmienky po 11. septembri 2011 na presadenie výkonnej moci, ako aj na inváziu do Iraku.
Hoci však rozbúrené časy môžu pripraviť pôdu pre transformačného vodcu, nevyplýva z toho, že na riešenie kríz, ktoré také obdobie charakterizujú, sa najlepšie hodia práve neohrození a riziko milujúci lídri. Prezident George Bush bol, na rozdiel od svojho syna, transakčný štátnik, a napriek tomu uskutočňoval veľmi úspešnú zahraničnú politiku.

Ako surferi

Či už vodcovia majú transformačné alebo evolučné ciele, na účinné pôsobenie potrebujú určité schopnosti v oblasti mäkkej aj tvrdej moci. K zručnostiam v oblasti mäkkej moci patrí emocionálna inteligencia (sebakontrola a schopnosť priťahovať ostatných pomocou citových signálov), vízia (lákavý portrét budúcnosti, v ktorom sú ideály, ciele a schopnosti v rovnováhe) a komunikácia (schopnosť používania slov a symbolov tak, aby presvedčili vnútorný kruh i širšie publikum). Na strane tvrdej moci sú obzvlášť významné dve zručnosti: organizačné schopnosti a machiavelistická zdatnosť v zastrašovaní, lichotení a rokovaní s cieľom vytvoriť víťaznú koalíciu.

V prvom rade si efektívne vodcovstvo vyžaduje kontextuálnu inteligenciu a schopnosť intuitívnej diagnostiky, ktorá lídrovi pomáha chápať zmeny, určovať ciele a v súlade s tým vytýčiť stratégiu a taktiku. Ako mi kedysi povedal Lee Kuan Yew, zakladateľ moderného Singapuru, líder sa musí rýchlo učiť, preverovať realitu, byť schopný meniť názory podľa zmien okolností a počas krízy konať pokojne.

Kontextuálna inteligencia zabezpečuje schopnosť vysledovať trendy tvárou v tvár ich spletitosti, ako aj adaptovať sa v snahe formovať dianie. Bismarck túto zručnosť kedysi označil za umenie vytušiť Božie hnutie v dejinách a chopiť sa lemu Jeho odevu, keď prechádza okolo. Prozaickejšie povedané, lídri s kontextuálnou inteligenciou dokážu podobne ako surferi vyhodnotiť nové vlny, prispôsobiť sa im a úspešne sa na nich viezť.

Bush verzus Bush

Vodcovia tohto typu nielenže prispôsobujú svoj štýl situácii a potrebám svojich podporovateľov, ale aj vytvárajú informačné toky, ktorými "vzdelávajú svoju intuíciu". K tomu patrí schopnosť vyvliecť sa zo skupinovej politiky a pochopiť názory a silné stránky rôznych zainteresovaných strán, čo vodcovi umožňuje rozhodnúť sa, kedy a ako použiť transakčné a inšpiratívne zručnosti. Šťastie do istej miery skutočne praje dobre pripraveným.

Táto zručnosť má zásadný význam v neštruktúrovaných situáciách, keď je často ťažšie klásť správne otázky ako získať správne odpovede. Lídri s kontextuálnou inteligenciou vedia predložiť vysvetlenie alebo plán postupu, lebo definujú problém, pred ktorým určitá skupina stojí. Chápu napätie medzi rôznymi hodnotami, ktoré s témou súvisia, a vedia, ako hľadať rovnováhu medzi želaným a možným. Kontextuálna inteligencia predovšetkým vyžaduje pochopenie skupinových kultúr, rozloženie mocenských zdrojov, potrieb a požiadaviek podporovateľov, informačných tokov a načasovania.

V zahraničnej politike je kontextuálna inteligencia obzvlášť dôležitá, pretože úspešný vodca musí porozumieť kultúre a mocenskej štruktúre cudzej spoločnosti, ako aj ich interakcii s medzinárodnou sústavou. Vďaka dlhoročným skúsenostiam v zahraničnej politike mal George Bush starší vynikajúcu kontextuálnu inteligenciu. To neplatilo pre Busha mladšieho, ktorému výraznejšie skúsenosti v zahraničných veciach chýbali. Rozdiel medzi úspechom otca a nezdarom syna túto priepasť potvrdil.

Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity

menuLevel = 2, menuRoute = komentare/komentare-hn, menuAlias = komentare-hn, menuRouteLevel0 = komentare, homepage = false
25. apríl 2024 23:00