Už osem rokov si nahovárame, že kríza je len dočasný fenomén. Nahovárame si, že stačí vytiahnuť nejakú tú ekonomickú mágiu a svet sa vráti k nevídanému rastu prosperity. Stagnuje medzinárodný obchod?
Znížime úroky. Ekonomika nerastie? Vytlačíme viac peňazí. Nepomohlo? Skúsime viac toho istého. Dostávame sa do bodu, keď tento cyklus začína hraničiť so šialenstvom. Centrálne banky znížili od pádu Bear Stearns úrokové sadzby až 637-krát a nakúpili odvtedy aktíva v hodnote 12,3 bilióna dolárov.
Štátne dlhopisy v hodnote 8,3 bilióna dolárov sa dnes v dô- sledku týchto politík obchodujú s nulovým alebo so záporným vý- nosom. Napriek tomu je rast svetovej ekonomiky mizerný, inflácia blízko nule a po celom svete buble pod pokrievkou jedna kríza za druhou. Ak by tlačenie peňazí bolo skutočne odpoveďou na všetky problémy, dnes by sme už žiadne mať nemohli.
Popri frenetickej snahe centrálnych bánk pritom ostávajú ignorované reálne rie- šenia. Napríklad tu v Európe je to všemožne odkladané oddlženie štátov a ozdravenie bánk. Pomôcť by mohli dôkladné záťažové testy a regulačný tlak, aby si banky upratali bilancie od nesplácaných úverov a iného odpadu, ktorý ich kvári ešte od krízy.
A potom je tu otázka dobudovania bankovej únie, ktorá vyprchala rýchlejšie než acetón. A odvtedy nenastali také zlé časy, aby sa Brusel obťažoval prísť s niečím novým, čo by preseklo začarovaný kruh vzájomnej závislosti chorľavých bánk a rozhadzovačných štátov.
Samozrejme, bolo by naivné očakávať, že politici siahnu po odvážnych (a prudko nepopulárnych) rozhodnutiach, pokým tomuto domčeku z karát nebude hroziť neodvratné zrútenie. Japonsko je príkladom, že to môže trvať dekády. A dovtedy bude kríza naším novým normálom.