Pri pohľade na personálne obsadenie parlamentnej komisie na kontrolu odposluchov sa zdá, že opozícia si poplietla kontrolu moci s trollovaním.
Ťažko si inak vysvetliť nomináciu Milana Krajniaka zo strany proroka hoaxu a xenofóbie, Daniela Lipšica, za ktorého odpočúvali novinára Toma Nicholsona, a vrcholom je Ľubomír Galko, o ktorom sa v brandži rozprávajú hotové legendy. V tomto zmysle preto rozumieme, prečo nad opozičnými menami koalícia ohŕňa nosom. Napriek tomu by výber mala rešpektovať.
Právo opozície nominovať svojich ľudí sa totiž naozaj uplatňuje, ak koalícia rešpektuje akékoľvek meno. Treba si uvedomiť, že je to funkcia vyložene kontrolná, nominanti nebudú mať právo akokoľvek zasiahnuť do vypočúvania, nedajbože nejaké nariadiť.
Výhrady k charakterovej spôsobilosti (napríklad) Galka preto nie sú dostatočným dôvodom na jeho odmietnutie. Iste, v Smere sme si na takúto svojvôľu dávno zvykli – pamätáme si, ako „opozične“ obsadzoval miesta na Úrade pre verejné obstarávanie či na Najvyššom kontrolnom úrade.
Paradoxom je skôr správanie Mosta a Siete, keďže nie tak dávno boli na poškodenej strane oni. Naozaj treba Bélovi Bugárovi alebo Martinovi Fedorovi osviežiť pamäť a vyhľadať ich slová z čias, keď si Fico svojvoľne vybral vrchného kontrolóra Karola Mitríka?
Na záver téma azda znesie aj trochu pátosu: napriek pribúdajúcim výhradám k personálnemu zloženiu parlamentu je tento inštitút esenciou, jadrom a ohniskom našej slobody a demokracie. Preto v ňom má opozícia, ktorá reprezentuje tú časť verejnosti, ktorá sa práve nepodieľa na moci, zvláštne miesto. A demokracia je totiž hodná toho mena, len ak rešpektuje práva menšín a znesie kontrolu moci – ktorá z definície nemôže byť príjemná.