Rozhodnutie Richarda Sulíka dramaticky urýchliť voľbu predsedu SaS je jedno z najzaujímavejších politických rozhodnutí za dlhý čas. Kto by však za týmto rozhodnutím chcel vidieť ochranu strany pred prehnanou diskusiou, ako to obhajuje Sulík, sa však mýli. Naopak, treba skôr čítať chladnú (a bystrú!) mocenskú kalkuláciu.
Strana je totiž rozdelená na dve časti, pracovne si ich rozdeľme podľa názvu strany na Slobodu (Sulík či Galko) a Solidaritu (Mihál, Poliačik, Nicholsonová). Solidárnemu krídlu sa nepozdáva xenofóbna a protiúnijná rétorika „slobodných“ a Sulík je zjavne poučený skúsenosťou zo štiepenia strany pred poslednou voľbou predsedu. Svojím krokom predseda šmahom ruky vyriešil oba problémy.
Predovšetkým, zvolaním kongresu o necelý mesiac vzal oponentom akýkoľvek čas. Mihál, ktorý o kandidatúre doteraz len uvažoval, bude musieť začať konať, ale nebude mať kedy vytvoriť si zázemie, aby predsedu čo len ohrozil. Naopak, Sulík bol po celý čas na pulze diania a netreba pochybovať, že potrebné hlasy má „ošetrené“ už dnes.
V druhom slede je dôležité, že dostane nový mandát, ktorým legitimizuje svoje doterajšie postoje. Bude môcť povedať: „Že moje vyjadrenia škodia strane? Nuž, preferencie vravia jasne, strana je za mnou a komu sa nepáči, tam sú dvere.“ Výstižne to ilustrujú slová, ktoré na tlačovke sformuloval sám Sulík: „A bude po debate!“ Inými slovami, Sulík sleduje príklad Mikuláša Dzurindu, ktorý mal na priveľmi rozšafných straníkov vždy pripravené kladivo.
Je to zhruba týždeň, keď na tomto mieste voči Sulíkovi zaznela výčitka, že politický líder by mal okrem iného ovládať politické remeslo, čím sa myslí aj isté intrigánstvo. Treba uznať, že sa učí rýchlo.