Jedno sa Richardovi Sulíkovi nedá uprieť: má výnimočný dar rozčesnúť na dve polovice nielen svoju stranu a voličstvo, ale aj takpovediac odbornú verejnosť. Platí to aj pre jeho posledný krok, teda vyhlásenie predčasných volieb predsedu SaS – kým jedným prekáža snaha umlčať diskusiu v strane, druhí oceňujú premyslený mocenský plán na upevnenie pozície v strane. Azda bude čestné povedať, že autor tohto textu sa radí k tej druhej časti, ktorá s uznaním sleduje, ako Sulík v zárodku utne kritické hlasy.
Nezaškodí porovnať to s inou situáciou, keď sa Sulík sebavedome pustil do hry o tróny. Áno, opäť sme pri toľko omieľanom páde Radičovej vlády. Odložme teraz bokom večné hľadanie vinníka, beztak sa nikam nedostaneme. Postačí, ak povieme, že keď SaS odmietla hlasovať za Radičovej dôveru, a teda zvýšenie záruk v eurovale, okrem iného za tým bola aj snaha zvýšiť si chradnúce preferencie. Ako to dopadlo, videli sme vo voľbách 2012, ba môžeme povedať, že z tohto súboja SaS ani nemohla vyjsť ako víťaz – a nemala sa doň nikdy púšťať.
Zdá sa, že dnes máme do činenia so zručnejším Sulíkom. K veľmajstrom politickej taktiky (nedajbože stratégie) ho zatiaľ radiť nemôžeme, ale zrejme si vzal ponaučenie a základné lekcie machiavellizmu už zvláda. Medzi ne patrí schopnosť starostlivo si vyberať nepriateľov, ubezpečiť sa, že ich možno poraziť a potom rozpútať vojnu, ktorá ich buď zničí, alebo prinúti kapitulovať. V tomto zmysle má dnes Sulík oproti roku 2011 dve podstatné výhody. Bojisko a zbrane si vyberá sám a protistrana sa musí prispôsobiť, pričom dobré riešenie v zásade nemá k dispozícii. A potom – nemá proti sebe Dzurindu, ale Mihála s Poliačikom. Čo vytvára priestor na víťazstvo.