Normovať prácu poslancov množstvom vystúpení, absencií, návrhov zákonov alebo pozmeňovákov je iste zjednodušujúce, ale, žiaľ, lepšie kvantitatívne ukazovatele nemáme naporúdzi. Aj letmý pohľad do štatistík vysiela jasný odkaz: kým opozícia sa snaží pútať pozornosť kvantom legislatívnych návrhov, čomu zodpovedá aj množstvo vystúpení, koaliční poslanci sa zatiaľ pokorne chúlia v kúte. Vzhľadom na to, že musí fungovať obklopená poslancami Borisa Kollára, Igora Matoviča či Mariana Kotlebu, by sme s nimi chceli mať štipku porozumenia. Navyše, stále čakajú na reformnú legislatívnu smršť, ktorú im zaiste chystá vláda. Lenže.
Lenže pri pohľade na koaličných neborákov sa veľkorysých myšlienok komentátorovi akosi nedostáva. Pritom na začiatku sa tvárili, že chápu, čo dostali s vládou do vienka: azda až historickú zodpovednosť naštartovať kultivačný proces, inak nás doženú plody smeráckeho koristenia a vajatania. Lenže potom prišlo veľké delenie ministerstiev. Ukázalo sa, že Smer toho vlastne až tak veľa meniť nechce a hoci by jeho koaliční partneri aj trochu chceli, nechcú až tak veľmi, aby voči hegemónovi prejavili nejakú asertivitu – napokon, stačí jedným okom sledovať kauzu Bašternák. A keďže si koalícia svoju zahanbujúcu pasivitu uvedomuje, radšej mlčí s nádejou, že si ju nikto nevšimne. Inak povedané, parlamentná debata ju obťažuje.
Hoci náš jednoobvodový pomerný systém volieb do parlamentu inkasuje kritiku zľava aj sprava, má jednu nesmiernu výhodu. Prepadáva v ňom minimum hlasov, a zvolení zástupcovia pomerne veľmi verne reprezentujú zloženie ich voličov. Mlčanie koalície v národnej rade tak prezrádza, komu sa bojí pozrieť do očí. Nám, občanom. To sa nemôže skončiť dobre.