Pravicová komentátorská obec azda nebude namietať proti konštatovaniu, že na nevyhnutný úpadok Smeru sme sa svorne tešili. Síce sme tušili, že ho nenahradí žiadna strana s oslnivým reformným programom a európsky orientovanými intelektuálmi, nádejali sme sa však, že nastane istá kultivácia. Povedzme, ako keď sa voliči rozlúčili s HZDS, aby objali Smer. Kauza Kaliňák – Bašternák pritom nie je zlomová, len dielo symbolicky dovŕšila. Smer dávno nastúpil zostupnú trajektóriu, je unavený, personálne vyhorený, programovo definitívne kapituloval a v chode ho drží len zotrvačnosť. Nič na tom nezmení ani snaha o palácový prevrat Zalu a Flašíkovej. Lenže kým sa jedno oko škodoradostne smeje, druhé plače. Lebo už vidíme náhradníkov.
Ak nerátame snaženie SNS, Smer útokom z ľavej strany ani nemusel čeliť a namiesto modernej ľavicovej strany (videl takú niekto na Slovensku?) jeho voličov sťahuje populistický, antisystémový extrém v podobe Mariana Kotlebu, Borisa Kollára. Smer za cenu ťažkých vlád ešte zlepil vládu s národniarmi a troskami „štandardnej pravice“, ale nabudúce už to stačiť nebude. Čo, paradoxne, prináša dilemu pre SaS.
Do volieb je ďaleko, ale kontúry vývoja sa zdajú zrejmé a SaS sa zrejme bude musieť rozhodnúť, či omilostí Smer alebo Kotlebu. Áno, Richard Sulík dnes oba varianty so Smerom aj ĽSNS spakruky odmietne, ale po voľbách bude situácia iná a príde čas na Sofiinu voľbu. Vzhľadom na slepú nenávisť voči Smeru na jednej strane, Sulíkov xenofóbny coming out a relativizáciu krajnej pravice to vyzerá na vulgárne antisystémový zlepenec Sulíka, Kollára a Kotlebu. Nechcelo sa tomu veriť, ale dnes sa zdá, že to, čo príde po Smere, bude ešte oveľa, oveľa horšie.