Keby predsedovia slovenského parlamentu pri každom pokuse o konsenzuálnu úpravu rokovacieho poriadku museli rozdať občanom po Horalke, závod v Seredi by musel zdvojnásobiť produkciu. Bohužiaľ, takmer vždy zostalo len pri slovách – buď rokovací poriadok zostal, aký bol, alebo si ho koalícia zmenila na svoj obraz. Tu sa nemá kto vykrúcať, platí to rad-radom pre všetky koaličné zostavy a inak to nebude ani za Andreja Danka, ktorý je vo svojej snahe navyše úplne pomýlený. Nie, pomery v parlamente nie sú ideálne (kedy boli?), ale prepisovanie rokováku je len odvádzanie pozornosti.
Koalícia na čele s Dankom totiž nemôže lámať rokovací poriadok a ústavu cez koleno, nedovoliť rokovanie o odvolávaní členov vlády a potom sa čudovať, že opozícia hlučne prejavuje nespokojnosť. Je to skôr jej povinnosť. Predseda parlamentu sa totiž tragicky mýli, ak si myslí, že „slušné správanie, čisté a protokolárne oblečenie, to by mal byť absolútny etalón správania sa v pléne parlamentu. Lebo „absolútnym etalónom je možnosť opozície rozprávať a schopnosť koalície si ju vypočuť“. Ak to nie je predseda parlamentu schopný zabezpečiť, pomýlil si povolanie.
Iste, o duchaplnosti, emocionálnom nasadení a intelektuálnom arzenáli Igora Matoviča, Ľubomíra Galka či Borisa Kollára si môžeme myslieť to najhoršie, no sú to zástupcovia svojich voličov. Akokoľvek vznešene či rafinovane formulovaná snaha o umlčanie demokraticky zmýšľajúcich poslancov je opovrhovanie časťou verejnosti. To si môže dovoliť občan milión, ale nie zástupcovia poverení úlohou dohodovať sa na parametroch spoločenskej zmluvy. Väčšina z nás to pochopila na hodine Náuky o spoločnosti v siedmej triede. Možno vtedy Danko chýbal.