Povráva sa to už dlhšie, ale po najnovšom audiovizuálnom počine Roberta Fica s kódovým označením „záchodový pavúk“ je to v zásade jasné. Premiér vyčerpal ideové, mocenské, hmotné a zdá sa, že aj vitálne zdroje a motívy svojho ďalšieho politického bytia a záver jeho kariéry bude pripomínať dojazd na voľnobeh alebo predsmrtné kŕče. Iste, raz to prísť muselo, no je zarážajúce, ako bezradne, ba až smiešne pri tom pôsobí. Fico totiž v minulosti opakovane hovoril, že v žiadnom prípade nechce ísť do dôchodku odvrhnutý verejnosťou ako Mikuláš Dzurinda či Vladimír Mečiar. A práve za nimi kráča.
Lebo, spomeňte si, aj Vladimír Mečiar bol muž, pred ktorým sa triasli najbohatší ľudia republiky, mal ohromnú popularitu a aj po páde z trónu mu zostal nepopierateľný vplyv. No na čo si pri jeho mene spomeniete? Iste – na voľby v roku 1998 a pamätnú rozlúčku s nápevom „s pánom bohom“ a mávanie rúčkou. Pritom, technicky vzaté, ešte zďaleka nebol odpísaný: HZDS vtedy získalo v podstate rovnaké percentá ako Smer tento rok. Prečo teda Fico takto vystrája?
Áno, Fico pod tlakom robí hrubé komunikačné chyby, podchvíľou sa nechá vyprovokovať, aby konal impulzívne, a na pohode mu azda nepridáva ani chirurgický zásah spred niekoľkých mesiacov. A práve fakt, že o krokoch premiéra uvažujeme v rovine psychológie, a nie mocensko-politickej logiky, svedčí o nezvratnom konci. Ešte má moc aj percentá, ale už niet sily ani motivácie pokračovať. Otázkou len je, ako dlho bude naťahovať agóniu a s koľkou hanbou sa rozlúči. Keby sme boli v boxerskom ringu, vybavil by to zaňho rozhodca a odpískal by technické K. O. Bohužiaľ, rozhodcu tu nemáme, takže, kto môžete, podajte mu uterák.