Neľutujte Procházku

Víkendová bitka o ministerstvo dopravy pod krycím názvom snem Siete mala všetko, čo sme od nej mohli oprávnene očakávať. Peknú zápletku, dramatický priebeh so silnými slovami a napokon aj prekvapivé rozuzlenie v podobe zvolenia Brecelyho. Keďže však pri klinicky mŕtvom subjekte nemá zmysel rozvíjať dumky o straníckych súbojoch, komentujúca verejnosť sa sústredila na potupu, ktorú si musel pri svojom záverečnom dejstve Radoslav Procházka vychutnať. To sa dá pochopiť, oveľa prekvapivejšie je, koľko ľudí Procházku ľutuje, že až takú koncovku si nezaslúžil. Hlboký omyl.

Procházka totiž nie je bedár, ktorý by doplatil na chybu z neznalosti, nepostihla ho žiadna rana osudu. Je to intelektuálne mimoriadne obdarený človek, ktorý si mohol zvoliť oveľa istejšiu, hoci menej ambicióznu politickú cestu, povedzme aj v KDH. No on si vykalkuloval, že práve takýto typ strany mu zrejme prinesie najväčší osoh. A hazardná stávka, ktorú s plným vedomím uzatvoril, mu prosto nevyšla. Stáva sa. Keď sa obzrieme, presne vidíme, s akou víziou, na akých fundamentoch a akými metódami sa rozhodol kráčať za mocou. Čokoľvek malo nejaké ideologické jadro, sa napokon muselo porúčať a zostali len marketingové majáky. Ľudí, ktorí mu akože ublížili, si do strany sám vybral pre ich hodnotovú prázdnotu a charakterový profil. Dobre vedel, čo importuje do strany s figúrami ako Andrej Hrnčiar, Eduard Adamčík či Roman Brecely.

Dumať o tom, či si teda zaslúžil takýto koniec, pripomína úvahy nad tým, či si zaslúžite prísť o päť eur, keď ich stavíte na Liverpool. Výsledok snemu je prosto dobrou správou o tom, že vesmírna rovnováha nepustí a nikto nemá nič isté. Ficovi to vyšlo, Procházkovi nie. Stáva sa.