Správa, že Súdna rada vybrala Radoslava Procházku za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu EÚ, asi nikoho neprekvapila. A to je na koncovke príbehu niekdajšej nádeje slovenskej pravice zrejme najhoršie. Jednou z najväčších bolestí Slovenska je, že súdne rozhodnutia, respektíve výkon spravodlivosti ako taký, kopíruje politické očakávania. Preto sme vo chvíli, keď Procházka oznámil ambíciu stať sa sudcom, ani na okamih nezapochybovali, že to má vopred politicky „ošetrené“ a Súdna rada zadanie splní. Tak sa aj stalo.
Symbolicky sa tak stal súčasťou systému, voči ktorému sa relatívne nedávno hlasno vymedzoval a ktorý chcel ako „hustý“ prezident a neskôr premiér demontovať. Čo je pre dôveru ľudí v zmenu takpovediac štandardnými prostriedkami vyložene devastačná správa. Uveria ľudia opäť človeku, azda aj poctivému, ktorý bude vzletnými slovami vyzývať na spoločensko-hospodársku modernizáciu Slovenska? A prečo by po tejto skúsenosti mali?
Vrodený optimizmus však velí hľadať na udalostiach aj pozitíva a zaželať boriteľovi pravice úspešný pobyt v Luxemburgu. Nie je ich veľa, ale niečo málo sa predsa len nájde. Prirodzene, koncovka je dobrá pre samotného kandidáta, ktorý cez pekný plat azda vykryje časť strát. Pokiaľ ide o Slovensko, môžeme aspoň dúfať, že Procházkove nesporné odborné a intelektuálne kapacity prevážia nad, ehm, charakterovými kazmi. Pri iných kandidátoch na európske sudcovské stoličky sme nemali ani tú nádej. A napokon, najväčším pozitívom je, že nám ten politický nešťastník konečne zmizne z očí a budeme sa môcť (opäť) začať rozprávať o hľadaní kultivovanej náhrady za SDKÚ – hoci by bolo lepšie, keby so sebou vzal celý ansámbel exSiete, ale nemôžeme chcieť všetko.