Zdá sa, že Andrej Kiska je vskutku uvedomelý prezident a vie, čo je jeho úloha. Okrem výkonu mandátu, aký sme tu ešte nemali, plní aj druhú kľúčovú rolu politika, teda stimulovať novinárske špekulácie. Drzo sa stretáva s dalajlámom, nebojí sa vŕtať do kauzy Bašternák, ba dokonca Robertovi Ficovi vyhodí na oči, že sa za jeho slová musel v OSN hanbiť, a napokon si pozve vyšetrovateľa Gorily. Až sa človek musí pýtať, o čo tomu pánovi v paláci ide. Nevieme presne, ale špekulovať je dovolené.
Silným indikátorom je, aký typ otázok si Kiska kladie. V rozhovore pre Trend naznačuje, že si láme hlavu nad tým, ako zlepšiť vymáhanie spravodlivosti, slovenské školstvo, zdravotníctvo a vôbec, zvýšiť mieru dôvery občanov v štát. Kto dokáže narátať do troch, vie, že v parlamentnej demokracii je odpoveď jediná – stať sa ťažiskovou súčasťou vládnej koalície, inými slovami, zapojiť sa do straníckej politiky. Kiskove vyhliadky sú takmer ideálne – je s prehľadom najobľúbenejším politikom, nepolarizuje, vďaka súboju s Ficom v prezidentských voľbách sa jasne vymedzil voči Smeru a reprezentuje ideový prúd (z praktických dôvodov ho nazvime pravicovým slniečkarstvom), ktorý súčasné strany ignorujú.
Ak však chceme byť poctiví, treba dodať, že stranícka politika má celkom iný formát ako „nezávislé“ prezidentovanie. Pýta sa tam veľa kompromisov a taktizovania, skrátka mocensko-intrigánsky inštinkt. Dnes netušíme, ako by Kiska túto úlohu zvládol. Navyše, je verejným tajomstvom, že Kisku vo veci politického angažmánu nemá podporu rodiny. Čím sme sa dostali k alibistickému záveru, že ešte nevieme, či sa Kiska naozaj chce pustiť do straníckej politiky. Ak však chce, robí to presne tak, ako sa to robiť má.