Hodnotiť obsah a napĺňanie tretieho balíčka Smeru je až trochu nedôstojná úloha. Pre nedostatok až absenciu politickej odvahy si totiž donedávna neohroziteľný hegemón do vitríny kladie také výzvy, ako sú rekonštrukcia internátov, prípadne oprava ciest. Teda veci, voči ktorým ťažko namietať, ale v členskej krajine eurozóny by mali byť normálnou ministerskou rutinou, nie straníckou či vládnou superprioritou. Čo však majú robiť, keď skutočnej vlajkovej agendy hodnej európskej sociálnej demokracie vlastne niet?
Aby sme Smeru nekrivdili – jednofarebná vláda s pomocou šťastného riadenia osudu, nemeckého hospodárstva a rozšafnej politiky ECB dokázala stlačiť rozpočtový deficit pod tri a nezamestnanosť pod desať percent. (Nekazme si to tým, že čísla sa vlastne len vrátili tam, kde ich Smer kedysi preberal.) V sociálnej agende však Smer tragicky zlyhal. Za desať rokov sa nijako citeľne nezmenil pomer minimálnej a priemernej mzdy, to isté platí pre pomer dôchodkov ku mzdám, zdravotníctvo si vyslúžilo krízového manažéra a za takmer desať rokov vlády sociálnej demokracie (!) sa citeľne zvýšila príjmová nerovnosť.
OECD nedávno zverejnila porovnanie miery príjmovej nerovnosti (takzvaný Giniho koeficient) v rokoch 2007 a 2014. Čo čert nechcel, Slovensko patrí medzi krajiny, kde rozdiely rástli najciteľnejšie a zvyšovala sa aj miera relatívnej chudoby. Niet sa čo čudovať, že socialistickú nálepku Smeru už azda nikto neverí. Ak chce Smer opäť získať dôveru, nielenže by mal prejaviť sebareflexiu v personálnych otázkach (čo ten Kaliňák?), ale prestať s predstieraním a ponúknuť niečo autentické z jadrovej ľavicovej agendy. Najbližší snem je na to ideálna príležitosť.