Keďže v istej bratislavskej jedovatozelenej budove s označením Liberálny dom majú pocit, že im celý novinársky stav zlomyseľne ubližuje, dnes ich výnimočne potešíme.
Snaha prihrať Martinovi Poliačikovi čoskoro sa uvoľnivšiu stoličku ombudsmana totiž ilustruje, že aj v SaS pomaly začínajú chápať, že v politike je cestou k úspechu nepekný, celkom neromantický pragmatizmus a konanie v mocenských schémach. Do tohto segmentu zručností patrí aj ochota vyjednávať s úhlavným nepriateľom – čo v dnešnej situácii znamená so Smerom, všakže.
Poliačikova snaha o funkciu ochrancu práv občanov je chvályhodná hneď z niekoľkých aspektov. Zrejme vyhodnotil, že jeho ľudskoprávnu agendu aktuálne vedenie SaS oceňuje asi ako mŕtvy kabát, a preto hľadá cestu pokojného ústupu, ktorá mu umožní zachovať si tvár.
Chválime! Ešte viac kvitujeme jeho tiché hľadanie parlamentných hlasov. Totiž – pamätáme, ako sa krátko po voľbách poslanci SaS rozčuľovali, že im koalícia nechce schvaľovať ich mimoriadne prospešné zákony. Ľubomír Galko sa dokonca rečnícky pýtal, či mali „poza bučky niečo predrokovávať“ a hneď si odpovedal, že na takúto kolaboráciu v SaS nepristúpia.
Na tomto mieste vtedy zaznelo, že inak ako kolaboráciou s hegemónom sa výsledok nedostaví, nebudeme preto členom SaS vyčítať, že siahli práve k onomu vyjednávaniu poza bučky.
Samozrejme, uvedené neznamená, že snaha Poliačika bude korunovaná funkciou. Pravdupovediac, nie je celkom zrejmé, prečo by Smer či SNS mali podporovať práve Poliačika, keď v závetrí čaká toľko spriatelených ochrancov ľudských práv bez biľagu politického súpera. Napríklad Ľuboš Blaha by mohol poznamenať, že taká Alena Krempaská s Petrom Weisenbacherom by si zaslúžili odmenu.
TASR/Jakub Kotian
StoryEditor