Leitmotív uplynulého roka bol jasný: parlamentné voľby, ktoré nám mali dať odpoveď na otázku, do akej miery sú voliči unavení z dlhodobého hegemóna v podobe Smeru a či sa aj u nás dočkáme prejavov postfaktuálnej doby. Odpovede sú zrejmé, Smer stratil tretinu hlasov a bodovali deštrukčné strany spochybňujúce liberálnu demokraciu západného strihu v podobe hnutia Borisa Kollára Sme rodina a ĽSNS Mariana Kotlebu. Kľúčovou témou ďalšieho roka bude, do akej miery budú tieto trendy pokračovať, či sa zastavia, alebo dokonca otočia.
Fico útočí
Dôvody na optimizmus zatiaľ nevidno. Koalícia – jediná dnes možná, to si povedzme otvorene – akoby stále nechápala, že ide do tuhého, stále úspešne márni čas, ktorý dostala, aby občanov presvedčila, že na bláznivé experimenty niet času. Premiér a šéf Smeru Robert Fico síce cíti, že jeho strana čelí úpadku, našiel novú silu a vyrazil do ofenzívy a nateraz platí, že reči o jeho odchode z politiky nie sú namieste. Ofenzíva v jeho ponímaní však znamená viac politiky, ktorá nás do dnešnej situácie dostala. Aby odvrátil pozornosť od vlastných zlyhaní, spochybňuje médiá a v najvyššej núdzi si neodpustí výpad voči „Bruselu“, nech sa pod tým myslí čokoľvek. Spôsob, akým predseda parlamentu a SNS Andrej Danko vedie vojnu s parlamentnou opozíciou, len povzbudzuje tézu, že „všetci sú rovnakí“ a je najvyšší čistiť najvyššie politické poschodia. Do tretice, príbeh Siete a jej faktický zánik vážne naštrbili nádej, že sa to dá robiť štandardnými metódami.
Ani pohľad na opozíciu nevyvoláva erupciu optimizmu. Predseda „liberálnej“ SaS a líder opozície Richard Sulík burcuje iracionálne vášne svojou protimoslimskou a protieurópskou rétorikou. Keďže čísla ho za to nijako netrestajú, čakajme pokračovanie. Od Obyčajných ľudí Igora Matoviča sme azda nikdy neočakávali viac ako estrádne čísla a zvyšok pestuje výhradne otvorený demagogický populizmus až extrémizmus.
Pravda, preferencie namerané prieskumnými agentúrami zatiaľ vravia, že od volieb sa toho veľa nezmenilo a koalícia si drží parlamentnú väčšinu. Zdravé pochybnosti sú však namieste. Voliči Smeru v posledných rokoch niekoľkokrát ukázali, že sa na nich nedá spoľahnúť. V prieskumoch síce potvrdzujú podporu, ale už nemajú silný motív prísť voliť. Najzreteľnejšie sme to videli pri prezidentských a potom aj pri parlamentných voľbách. Ak sa niečo dôležité nezmení, bude rozumné predpokladať, že tento trend bude pokračovať.
Župný kompas
Najčitateľnejšie odpovede v podobe reálnych hlasov nám dajú jesenné župné voľby. Ak sa koalícia naozaj zníži k zmene volebného systému predsedov VÚC na jednokolové, môže to Smeru pomôcť udržať si županské miesta. Bude to však len oddialenie erózie a ďalšia kvapka petroleja do ohňa spoločenskej zlosti, z ktorej najviac profitujú politici ako Kollár a Kotleba.
Dôležitým indikátorom ďalšieho vývoja budú tiež spojenectvá ukované pre župné voľby. Inými slovami, či Most definitívne zakotví v náručí Smeru a formát pravicových koalícií, ktoré sa budú pokúšať naštrbiť hegemóniu Smeru. Najviac sa oplatí sledovať vývoj v Banskej Bystrici a Bratislave. V Banskej Bystrici uvidíme, či znepriatelené tábory dokážu v záujme vyššieho dobra prekonať animozity, alebo opäť darujú župu Kotlebovi. V Bratislave zasa budeme môcť najlepšie vyčítať, ako si predstavuje budúcnosť pravica a či ostatní rešpektujú líderskú pozíciu SaS a podporia Juraja Drobu.
Náhradníci, ktorí neboli
Nezlomní optimisti sa nádejajú, že z opísaného marazmu nás majú vyviesť nové pravicové strany, o ktorých sa v mýtickej bratislavskej politologickej kaviarni vedú siahodlhé reči. Vízia je taká, že nové strany zaujmú uvoľnené miesto „normálnych strán“, teda kultivovanej, personálne disponovanej a ideologicky široko rozkročenej stredopravice strihu SDKÚ. Aj tu však preventívne radíme krotiť očakávania.
O vstup na scénu sa už pokúsil Richard Rybníček so svojou Toskou, no jeho rozpačité tézy o posilnení samospráv a zmene volebného systému vedú do prázdna. Niečo podobné platí o vajatavom postoji Progresívneho Slovenska pod vedením Ivana Štefunka. O jeho projekte najviac vypovedá azda to, že napriek prajnej atmosfére nie je schopný predstaviť čosi hmatateľné. Nevieme, na čo presne sa čaká, azda na podporu prezidenta Andreja Kisku, no čím dlhšie čakanie trvá, tým komickejšie projekt pôsobí.
Prirodzene, do riadnych parlamentných volieb je stále dosť času. Štefunkovci však trúsia reči o novej strane už hodný čas a ak sa nedokážu výraznejšie prejaviť ani tento rok, bude silný signál o impotencii či nechuti pretaviť idey do reálnych politických krokov. Jedno či druhé je pre výkon straníckej politickej práce diskvalifikačné.
Súhrn uvedeného znamená, že všetky kľúčové politické strany spájajú svoju budúcnosť s ťažbou protestných hlasov a spoločenským resentimentom. A sily, ktoré by ich mali nahradiť, sa svojej úlohy zhostiť nevedia, alebo nechcú, prípadne čakajú, až ich pekne poprosíme.
Zatiaľ to vyzerá na smutnú predpoveď: na politickom fronte nič nové, rozklad pokračuje.
Tento článok je súčasťou ročenky Svet 2017, ktorú pre vás pripravili Hospodárske noviny v spolupráci s The Economist. Chcete si prečítať všetky exkluzívne články z nej? Objednať si ju môžete TU.