Hoci zlomyseľné jazyky sa už začínajú pýtať, kedy Andrej Danko nastúpi cestu Ivana Gašparoviča a bude už len na smiech, také ľahké to nebude. Predseda parlamentu je pri chuti a musíme sa konfrontovať s jeho štátotvornými ideami. Teda aj s plánom radikálne obmedziť doterajšiu voľnú volebnú súťaž politických strán stanovením prísnych kritérií na počet členov či podpisov pri zakladaní strany. Iste, presné znenie návrhu ešte nepoznáme a uvažovať o prísnejších pravidlách je dovolené, azda aj legitímne. Desivé však je, že Danko sa vôbec netají svojou motiváciou – umlčať nesympatických politických konkurentov. Existujú v zásade dve cesty, ako tomu zabrániť.
Prvou je vyvinúť intelektuálne úsilie a vysvetliť predsedovi parlamentu, že on nie je arbitrom štandardnosti a že jeho SNS s desaťtisíc členmi nedokázala vybrať ani jediného ministra. Že voliči majú „štandardné strany“ chcieť takpovediac vlastnou hlavou a nemajú im byť nanútené zvrchu. Zvlášť v dnešnej situácii týmto spôsobom mieša veľmi výbušný koktail. Pravda, nerobíme si ilúzie, že by sme u Danka uspeli s argumentmi, ale môže sa to skúsiť. A v prípade neúspechu zvoliť alternatívnu cestu.
Koalícia by mohla Danka vyhecovať, aby sa nehanbil a napísal poriadne tvrdý zákon a žiadal minimálne päťtisíc členov, stotisíc podpisov pri zakladaní a, povedzme, miliónovú volebnú kauciu. Následne zmeny opozícia napadne na Ústavnom súde, ktorý najprv pozastaví ich účinnosť a napokon ich zruší. Napokon, odborníkov na tento žáner máme – v Smere už dokázali presadiť zaručene protiústavné preukazovanie pôvodu majetku, prípadne zákaz zisku poisťovní. Najvyšší čas, aby svoju prax použili na niečo užitočné. Lebo horalky boli len začiatok.