Keď Smer oznámil úmysel zaviesť jednokolové voľby predsedu VÚC, priam sa roztrhlo vrece s kritickými hlasmi a z druhého kola sa stala temer bašta demokracie. Nieže tak. Iste, koalícii treba vyčítať, že zmenu presadila bez dohody s opozíciou, to sa prosto nesmie. Lenže jednokolové sú ako také úplne legitímne voľby. Vyberáme si tak primátorov, niekoľko sto rokov sa v nich volia britskí poslanci, americkí senátori či prezident. Áno, tento systém obmedzuje možnosti taktizovať, voliť proti niekomu a produkuje aj veľké prekvapenia – ale to je predsa pôvab demokracie. Azda nechceme voľby ako v Rusku, kde sa na víťazstvo Vladimira Putina vypisujú kurzy 1,001.
A práve nevyspytateľnosť jedného kola je vec, ktorej by sa mal Smer obávať, najmä ak sa už dlhšie nachádza na zostupnej trajektórii. Navyše, bez spojenia s SNS bude mať koalícia Smeru a Mosta mnoho slabých miest. Okrem toho, história nás učí, že ak si niekto na Slovensku v minulosti snažil nastaviť vyhovujúci volebný systém, väčšinou si pritom akurát popálil prsty.
Vladimír Mečiar v roku 1998 jedným volebným obvodom s prehľadom zariadil, aby sa dalo na celom Slovensku hlasovať proti nemu, a voliči to radi využili. Následne prvá vláda Mikuláša Dzurindu zriadila vyššie územné celky s dvojkolovými voľbami – v ktorých koalíciu prevalcovalo HZDS a získalo jasnú väčšinu županov. Netreba preto veľkú fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť, že Smeru ani jednokolový trik nepomôže a okrem Banskej Bystrice pripraví kotlebovcom šancu dobyť ešte aspoň jednu župu. Človek s hypertrofovaným zmyslom pre spravodlivosť by povedal, že županskú stoličku si zaslúži aj Milan Uhrík, ktorý je ako dvorný propagandista ĽSNS strojcom Kotlebovho úspechu.