Išlo to rýchlejšie, ako sme čakali. Pred pár mesiacmi sme tu rozvíjali teóriu, že Andrej Danko má síce veľký apetít a politický inštinkt, ale jeho kariéra bude trvať len tak dlho, kým sa neprepracuje na úroveň Ivana Gašparoviča. Teda na všeobecne vysmievaný predmet ľudovej zábavy. Teda nie či, ale kedy sa to stane. Slovenský volič má totiž silnú rezistenciu. Napríklad Gašparovič potreboval na historické znemožnenie dvadsať rokov výdatného prikladania – a to mal na konte také zárezy ako kauzu „starého uja“ či hru na fujare pred anglickým kráľovským párom. Na čo však Ivan potreboval dve dekády, dokázal Andrej za necelý rok. Všetka česť.
Niekto by namietol, že od internetov to predsa dlhodobo schytáva aj Robert Fico či Béla Bugár, a predsa si držia pozície. Tu sa žiada upozorniť na podstatný rozdiel. Politik môže polarizovať, byť časťou ľudí nenávidený a veľmi ostro kritizovaný. Ale v okamihu, keď už je len smiešny, politicky zomrel. Dobre to ilustroval dlhý príbeh Vladimíra Mečiara, ktorý napokon debatoval o svojich veľkých víziách už len s Norou Mojsejovou, a krátka sekvencia Radoslava Procházku, ktorý sa napriek veľkej snahe nenaučil uveriteľne klamať.
Samozrejme, niekto by namietol, že je to voči Dankovi vlastne veľmi nespravodlivé. Kauza udeľovania hodností mala predovšetkým zomlieť Martina Glváča, ktorý rozdal oveľa vyššie plukovnícke šarže kamarátom zo strany a vlády, v niekoľkých prípadoch (asi) dokonca v rozpore so zákonom. Nuž, forma občas vyhrá nad obsahom. Fico, Paška, Maďarič ani Jahnátek neutekali na tlačovku rečniť o vlastných zásluhách a bozkávať epolety. Ak chce Danko dostať druhú šancu, mal by sa rýchlo naučiť šúchať nohami. Len či nie je neskoro.