Nezamestnanosť klesá, slovenská ekonomika rastie, počúvame zo všetkých médií už dlhší čas. Áno, faktom je, že magickú sedmičku sme v miere nezamestnanosti podliezli. Nespochybňujem ani to, že Slovensku sa darí a jeho ekonomika je na dobrej ceste. Má to však svoje „ale“. Prezentované čísla sú spriemerované za celú krajinu. Najmenej rozvinuté okresy strádajú.
Je jasné, že pokles počtu ľudí bez práce sa v 13 hladových dolinách nedá porovnávať s inými časťami Slovenska. A tá trinástka nie je symbolicky nešťastná. V tomto prípade je reálna, pretože k doposiaľ 12 najmenej rozvinutým okresom pribudla pred mesiacom aj Gelnica. Kým podľa údajov úradov práce klesol počet nezamestnaných od júna 2014 doteraz o 42 percent, v týchto chudobných regiónoch to bolo len o 33 percent.
Máme špeciálny zákon, máme špeciálneho splnomocnenca. Nespochybňujem žiadne kroky, ktoré boli doteraz urobené na pomoc ľuďom, ktorí žijú v okresoch Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Kežmarok, Sabinov, Svidník, Vranov nad Topľou, Gelnica, Rožňava, Sobrance a Trebišov. Ale stále sa dá urobiť viac a nájsť spôsob, ako z hladových dolín urobiť minimálne viac prosperujúce regióny. Viem, že je to aj o peniazoch, ale na začiatku je to najmä o dobrom zámere. Chýba infraštruktúra, chýbajú zamestnávatelia, nikto sa do týchto okresov nehrnie s otvorenou náručou.
Vypláca sa špeciálny regionálny príspevok. Je však nízky a zamestnanosť rozhodne neprinesie. Pomáha iba migrácia obyvateľov za prácou v iných regiónoch, kde sa ešte stále dá nájsť. To však nepôjde donekonečna. Odbúravať regionálne rozdiely sa dá nielen systematickou prácou, ale aj zvýšeným objemom peňazí zo strany štátu. A nielen vo forme injekcií priamo pre obce, ale aj investíciami do budovania infraštruktúry, nájomných bytov či poctivými rokovaniami so zamestnávateľmi.
Väčšina kompetentných sa oháňa EÚ, zvyšovaním životnej úrovne. Ale bežnému človeku v Sabinove či Sobranciach môžu byť tieto reči ukradnuté. On potrebuje iba obyčajný slušný život a istú budúcnosť.