30.08.2017, 22:32

Keď sa život nadobro obráti

Štefan Kassay
Zdroj: Pavol Funtál

Človek si zavše spomenie na voľajakú nedávnu udalosť a nevdojak si povzdychne. To už ubehlo toľko rokov? Čo všetko sa zmenilo! Deti, ktoré po celý život podporovali, dnes už patria medzi známe osobnosti aj v medzinárodnom rangu. Tešia sa aj zo svojich vnukov, ktorí sa netaja ambíciami. A čo bude s nami, pošepky vyslovia rodičia, ktorým sa blíži obdobie staroby.

Navonok sa javí, že všetko je v poriadku, ale čoraz častejšie sú sami, pretože život mladých je rozlietaný, a ak aj sú doma, iba sa napochytro naraňajkujú, nasleduje letmý bozk, a už letia do práce alebo na služobnú cestu. Je ticho, niet sa s kým pozhovárať. Nemá každý také šťastie, ale odrazu sa všetko na dobré obrátilo. Voľačo sa o tom hovorilo v rodine už dávnejšie, ale na spôsob „čo keby“, ba možno to nazvať aj psychologickou prípravou, aby cez deň, keď živitelia rodín sú v práci, ich rodičia neboli sami. Po veľkých debatách a presviedčaní sa vospolok dohodli, ako to urobiť, aby všetko bez ujmy fungovalo.

Aká je to zmena! Ocitli sa v spoločenstve rovesníkov, a cítia sa tam dobre. Sú tu aj bývalí profesori, lekári i operní speváci. Každý každému má čo povedať, vzniká medzi nimi sociálne puto. Kto by si pomyslel, že ten staručký, mierne sa usmievajúci, ale tichý, večne zadumaný pán bol olympijským víťazom? Sú tu aj nositelia všelijakých iných pôct a vyznamenaní.

Diskutujú o politickej situácii. Vznikajú nové priateľstvá a tešia sa na každé ráno. Nielen kvôli debatám, ale aj istote, že ak by sa im priťažilo, je tu pre nich milá osoba. Sestry, kvalifikovaní špecialisti sociálnej práce a vždy nablízku aj lekári. Stravovanie počas dňa i preprava pri návštevách a výletoch sú samozrejmosťou. Vždy je to milá udalosť, ak sa niekto seniorom postará aj o pripomenutie šťastných chvíľ v ich rodinách.

Pocit šťastia prebudí každý telefonát so synom, dcérou, zaťom, vnukom. Nehovoriac o veľkej udalosti, keď po dlhom čase ich najmilší prišli na návštevu. Padli si do náručia s hlbokými vzdychmi a slzami radosti. A tak po krátkych šťastnejších dňoch sa do života vracia každodennosť i závan smútku, niekedy i ukrývaných slzičiek. Napokon si človek povie, že život je prikrátky a nič sa už nevráti, treba si ho užiť. Kdesi v pozadí sa im pred duševným zrakom vracia obraz chudoby a myslia na tých, ktorí ani len nesnívajú, že by o nich bolo tak postarané, keďže ich najbližší zarábajú primálo, alebo sú bez práce. Stojí však za zamyslenie, ako pomôcť tým, ktorí si z vlastných príjmov nič také dovoliť nemôžu?

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.