Najvyššie postavený Európan, predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker navrhol, aby sa eurom platilo vo všetkých krajinách EÚ, teda v približne 30 krajinách (zároveň totiž navrhol rozšíriť Úniu). Myšlienka je to vznešená, priam vizionárska, no nefunkčná, a to práve kvôli ľuďom ako Juncker, ktorý ako prvý porušuje pravidlá EÚ.
Napríklad Francúzsko, ktoré rok čo rok nedodržuje trojpercentný deficit verejných financií a podľa pravidiel malo platiť pokutu, pokutované nebude. Lebo Juncker rozhodol. Ďalším príkladom je Grécko, pri ktorom boli porušené zrejme všetky existujúce pravidlá a Juncker, vtedy ešte ako šéf Euroskupiny, tomu výdatne napomáhal.
Avšak s odstupom najväčší problém je nekompatibilita krajín EÚ. Pre niektoré krajiny je euro príliš silné, pre niektoré príliš slabé. Preto je napríklad Nemecko majstrom sveta v exporte s gigantickými prebytkami na úrovni osem percent HDP (príliš slabé euro), a preto sa do Grécka dovážajú napríklad holandské paradajky (príliš silné euro).
Problém je aj Taliansko, ktoré od zavedenia eura prišlo o štvrtinu svojho priemyslu. Lebo nedokáže držať krok v raste produktivity s Nemeckom a do zavedenia spoločnej meny mohlo túto svoju nevýhodu kompenzovať devalváciou svojej meny. Portugalsko a Španielsko by boli v ešte väčších problémoch, keby ich verejný dlh masívne nevykupovala ECB, samozrejme, v rozpore s pravidlami (článok 123 Zmluvy o fungovaní EÚ). Ak dôjde reč na ECB, Juncker povie, že s tým on nič nemá. To považujem za alibizmus, lebo minimálne mohol tlačiť na to, aby ECB dodržiavala pravidlá, ale ťažko bude kázať vodu a víno pi, a tak pravidlá porušujú všetci – Euroskupina („záchrannými“ balíkmi pre Grécko), Európska komisia (nepokutovaním dlžníkov) a ECB (výkupom verejného dlhu).
Výkup verejného dlhu Európskou centrálnou bankou sprevádzajú historicky najnižšie úroky, ktoré sú už dlhší čas na nule. Podľa ECB tak má tisíc eur dnes rovnakú hodnotu ako o rok alebo o sto rokov. To je bezpochyby ekonomický nezmysel, no ich zvyšovanie je v nedohľadne, lebo najviac zadlžené krajiny by okamžite išli do oveľa vyšších deficitov.
Pritom úrok, ktorý ECB (v rade ECB dokážu dlžníci prehlasovať veriteľov) umelo stlačila na nulu, je najsilnejším nástrojom, ako zabrániť nezodpovedným krajinám robiť ďalšie dlhy. Výkup firemných dlhopisov či záruka ECB vykúpiť aj ten posledný dlhopis krajín eurozóny (program OMT) alebo obrovské saldá na v TARGET II systéme sú ďalšími pálčivými problémami.
Pánovi Junckerovi teda odporúčam najprv si spraviť v eurozóne poriadok a potom snívať o jej rozširovaní.