Všade okolo nás sa hemžia reči o tom, čo by pomohlo našej ekonomike. Nemožno nepočuť ani to more nadávok a neprajností. Čo sa to len deje? Zaznievajú aj odvážne sľuby, deklarovanie snov namiesto skutkov, nekonečné repete fantázie, ktorá sa síce dobre počúva, ale v súčasnosti je nereálna. Povedzme si však na rovinu. Ak už kritizujeme vždy a všetko, to sa naozaj každý tak dobre rozumie do vedy, školstva, riadenia štátu alebo aj do televízneho programu?
Najviac ma trápi názorová prelietavosť, intelektuálna korupcia, negativizmus a celý ten otravný smog vedúci k mozgovej paralýze a rozpútavaniu davovej psychózy. Komunikačná agresivita udupe aj tých najusilovnejších ľudí činu a privádza ich do izolovanosti. Strácajú ambície, boja sa o to, kam sa ľudstvo uberá. V spôsobe života „žiť a užívať si“ nevidia zhubné metastázy, páchajúce rozvrat akokoľvek silného organizmu. Čo robiť? Vyliečenie spoločnosti je možné iba sebauvedomením si vlastnej pozície, vlastného postoja k životu a jeho zmyslu so všetkou jeho každodennosťou.
Premýšľajúci a pracovitý človek len ťažko odoláva nespravodlivým kritikom a výsmechu tých, „čo vedia žiť“. Mnoho ľudí popri tvrdej každodennej práci prepadlo obdivu bohémskeho spôsobu života a chorobnej predstave o takomto živote aj pre svojich potomkov. Nečudo. Mnohí sú oslabení stratou viery v dobro a ťažko prijímajú uprednostnenie duchovných hodnôt pred sebaobdivom, sebaláskou či predstavou hmotného dostatku a finančnej neobmedzenosti. Strácajú reálny pohľad na život a v poblúznení snívajú o konzume aj toho, čo k životu ani nepotrebujú. Veď to majú iní, tak prečo my nie? Našťastie, na spoločenskú scénu prenikajú aj myšlienky osobností, ktoré ovplyvnili svet svojím poznaním, objavmi a rozšírením znalostí ľudstva. Vznikajú seriózne vedecké štúdie o perspektívach ľudstva a životnej realite budúcnosti, vedúce k zamysleniu sa nad tým všetkým, čo zažívame a čo nás možno čaká. Mnohí naši súčasníci, napriek pochybnostiam doma, sú nástupcami spoločenského pokroku.
Nechcem však mentorovať, len pripomenúť, že je ešte dosť času do obdobia vlastného fyzického sebazničenia ničením prírody. Namiesto rabovania jej pokladov treba spoznávať svet, jeho dejiny a neopakovať chyby minulosti. Práve minulosť je poučením pre náš každodenný život a pre našu budúcnosť. Scelenie progresívnych síl a získavanie iných, zdravo premýšľajúcich a konajúcich v záujme udržania mieru a zachovania rovnováhy na našom priestore existencie by malo byť našou najvyššou métou.