Dvanásť kilometrov, to môže autom trvať tak pol hodiny, možno viac. Tisícky ľudí trávia čas pomalým pohybom v kolónach, aby zaviezli deti do škôlky a školy a seba do práce. Popritom môžu v rozhlase počúvať politické debaty o problémoch, ktoré ich netrápia, a môžu si domýšľať, na čo sú im politici vzdialení od ich každodenných, všedných problémov. Teda ak nie sú aspoň pekní na pozeranie.

Blízko Bratislavy je mesto, ktoré už hádam osem rokov vyhráva v medzinárodnom rebríčku najlepších miest na bývanie. Vo Viedni stavili na nájomné byty, na aktívnu úlohu verejného sektora – samosprávy, na územné plánovanie a na spoluprácu so súkromnými developermi. Vraj musia ísť cestou nájomného, aby ľudia nemuseli míňať priveľa na bývanie
a ostali im peniaze na iné veci, možno aj kultúru a šport. Vraj je výhodné, aby mesto pripravovalo pozemky na výstavbu a aby zabránilo vzniku get. Vraj nie je rozumné nechať územné plánovanie na náhodu, predať pozemky lacno developerom a zaťažovať mladých vysokými hypotékami.

Bratislavu mal pánboh rád, dal jej všetko. Na jednej strane kopce s lesoparkami a rybníkmi, na druhej strane rovinu s Dunajom, chránenými územiami a jazerami s priezračnou vodou, ktoré vznikli ťažbou štrkopieskov. Územie, ktoré
si pýta vytvorenie pekných podmienok pre život tisícok mladých rodín z celého Slovenska. Cyklotrasy dnes aj pre elektrické bicykle a kolobežky. Prímestské vlaky plynulo prechádzajúce na električkovú trať v strede mesta. Stanice so
záchytnými parkoviskami pre všetky dopravné prostriedky. Obchodné, kultúrne a administratívne centrá, školy, škôlky, jasle a komunitné centrá. Farmy dodávajúce čerstvé potraviny tisíckam miestnych zákazníkov, reštauráciám a zariadeniam. Parky aj divočina. Komunitné záhrady. V lete možnosti na plávanie, v zime na korčuľovanie. A dostatok práce aj vďaka blízkosti Viedne, Budapešti a Prahy.

„Jak by tady bylo krásně, kdybych tady nebyl já,“ hovorí Rudolf Hrušínský vo filme Slavnosti sněženek (1983). Dnes túto vetu opakuje mnoho mladých ľudí a nám neostáva nič iné, len im dať za pravdu. Ak majú od nás dookola počúvať, ako sa nič nedá, ak majú tráviť čas dochádzaním do práce a z práce a pritom rátať každé euro, má byť všetko veľký problém
a najväčším výdobytkom verejnej správy majú byť ušetrené financie, tak je lepšie hlasovať nohami.

Mám takú kacírsku myšlienku – čo keby sme sa prestali hrať na dospelých a samostatných vševedkov a odkopírovali by sme čo najviac regulácií a postupov od vyspelých štátov, kde to funguje? Viedeň nie je tak ďaleko.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.