Prečo sa neobrátite na príslušné ministerstvo? Túto otázku kladiem namiesto odpovede mnohým ľuďom, ktorí za mnou prichádzajú s ponosami alebo návrhmi sľubujúcimi rôzne zlepšenia. Odpoveď niekedy nedostanem, niekedy je to kvôli ich predchádzajúcim zlým skúsenostiam alebo len kvôli zlému „menu“ konkrétneho ministerstva, často je to však kvôli tomu, že obrátiť sa na ministerstvo nikomu ani nenapadlo.
Nedávno som čítal rozhovor s bývalým šéfredaktorom Respektu, ktorý tento pocit charakterizoval úplne presne: „Som trochu zaťažený minulosťou, štát som vnímal od mladosti ako ohrozenie svojej slobody a naučil som sa od neho očakávať skôr to horšie. Aj v demokracii som sa štátu skôr vyhýbal a nič som od neho nechcel. Ale postupne sa učím vnímať ho ako niečo, čoho som súčasťou, a mám právo od neho očakávať hoci aj pomoc“ (vlastný preklad). Dvadsaťosem rokov po revolúcii je to možno aj generačné priznanie – je tu štát, do ktorého sa väčšina jeho občanov nenarodila, do ktorého väčšina prišla s podobnou skúsenosťou striedania režimov a ich celebrít, voči ktorému väčšina necíti vlastnícky vzťah a povinnosť správy a od ktorého väčšina chce mať akurát pokoj – ktorý zákonite nedostáva. Toto odcudzenie sa potom ľahko prenáša aj na ďalšie generácie.
Čo nemá vlastníka a pritom má cenu, to si vlastníka nájde veľmi rýchlo. To je aj skúsenosť nami zažitej privatizácie, na ktorej vyrástli mnohé dnešné celebrity. To je skúsenosť mátajúca štátne objednávky, ale hlavne miliardy európskych fondov, voči ktorým sa samotná Európa správa pomerne macošsky. To je aj skúsenosť zdedená z minulého režimu, keď sa všeličo šuškalo a vedelo, ale nahlas sa dokopy nič nepovedalo, lebo veď načo, keď všetci vedia, takže nakoniec už nikto nevedel poriadne nič a všetci boli podozriví.
Jediný, kto má v našom štáte skutočnú moc, sú voliči. Pritom nemám na mysli len voľby, ale skôr iniciatívy, keď sa pár jednotlivcov spojí a presadzuje a získava podporu pre konkrétny spoločný záujem. Skoro by sa dalo zopakovať známe: „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“.
Pritom reálne existujú príklady, keď konkrétne ministerstvá fungujú pre ľudí, a nie celebrity, keď spolupracujú s konkrétnymi iniciatívami a budujú si svoje dobré meno. Existujú teda dôvody na optimizmus a existuje už dokonca aj generácia, ktorá sa domov vracia so vzdelaním, s ambíciami a odvahou. Stačí nekradnúť, nezúčastňovať sa na kradnutí a neprizerať sa kradnutiu v našom štáte. Stačí sa k nemu priznať a starať sa.