V poslednom čase sa mi zdá , že pravý význam pojmu cit sa z normálneho všedného života vytratil, prípadne je zamieňaný za plytkú sentimentalitu, ktorá je vlastne určitým druhom slabosti, nedostatku prezieravosti, ba v niektorých prípadoch až tvrdošijným druhom hlúposti.
Treba si priznať, že unáhlené, nerozvážne rozhodnutia sa robia prevažne pre nezvládnutie citovej vzrušivosti a to nielen u politikov. Zmysel pre empatiu a cit sa pestuje sebaovládaním a pestovaním citov. Politikom a nie len im odumiera citlivosť potláčaním citov a ich bagatelizovaním.
City sú však psychologickou kategóriou, hrajúcou aj u politika rolu pri argumentovaní alebo prezentácií svojich návrhov a politik ich vo forme apelov, výziev, sebareflexie či náznakov vysiela tým, ku ktorým hovorí.
Mnohé rozhodnutia závisia aj od toho, či politik je niekomu za niečo zaviazaný a koná čisto podľa svojich vnútorných pohnútok. Asi bude rozhodujúci volič, teda získanie priazne voliča, no aj sponzori politických strán, zahraniční investori, mimovládne organizácie hrajú dôležitú úlohu.
Takže spoliehať sa na vyššiu prioritu citu v politických rozhodovaniach je niekedy ťažké. Nakoniec je to vidieť aj pri tom, že ako menia svoju rétoriku politici keď prestúpia do inej politickej strany.
Vyššiu prioritu citu v politike môže dosiahnuť iba volič tým, že zvolí takého politika, ktorého si váži aj ako múdreho, zodpovedného a citlivého človeka. Do politiky by mali ísť predovšetkým ľudia múdri, myslím celostne múdri sofos sapiens, ktorí vedia nadobudnuté teoretické vedomosti zosúladiť s praktickým konaním.
Tak si to predstavoval filozof Platón vo svojej Ústave, Aristoteles vo svojej Politike, sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe theologiae. Zmysel pre cit a etično nevznikne plošne samo, niekto tú ľudskú masu musí formovať a tu nezlyháva len ekonomicky orientovaná spoločnosť, ale výrazným až dominantným spôsobom vzdelávací systém, školstvo.
Pretože spoločenské vedy a z toho vyplývajúce vedomosti ich nositeľov uzavreté v kabinetoch profesorov a docentov sú pre vzdelávanie spoločnosti veľmi málo platné. Odkazy na literárne výstupy sa míňajú účinkom, neumožňujú priamy dialóg, diskusiu o veci. Chýbajú rečníci ulice ako v antike.
Aspoň na pôde vzdelávacích inštitúcií, univerzít by sa to malo diať. Dnes univerzitné vzdelávanie nie je záležitosťou veľmi malej spoločenskej elity, je to významná časť populácie.
Chcel som tým povedať, že vzťah k citu a etičnu by sa mal dominantne pestovať počas celej životnej dráhy jedinca aj v dospelom veku systémovo na vysokých školách. Uvedomujem si, že problematika citu ako psychologickej kategórie by sa mohla ešte manifestovať aj v širších súvislostiach.
Cit, ako opozícia k prevažne racionalistickému chápaniu rozhodnutí, ktoré sú vedené účtovníckym, transakčným prístupom k politike má dať a dal?
Alebo ako empatiu, súcit s tými, ktorí sú znevýhodnení v širokom slova zmysle . Alebo ako cit pre spravodlivosť, ktorým sa majú rozhodnutia riadiť. Nemal som však ašpirácie vtiahnuť moju úvahu do abstraktnej roviny, pretože abstrakcia je blízko k akademizovaniu a to už potom zbavuje obsah svojej hodnoty.