V ostatných rokoch prebral občas našu zádumčivú povahu nejaký rebríček elitných univerzít, citačných klasikov alebo úspešnosti krajín v Nobelových cenách, v ktorom nevynikáme. Novinári sa pýtajú, rektori vysvetľujú, opozícia kritizuje vládu, vracajúc jej podobnú kritiku spred pár rokov. Zdôvodní sa to slabým financovaním a ide sa ďalej. (Zaujímavé je, že opakovaná lož sa síce stáva pravdou, ale opakovaná pravda banalitou.)
Keď je už trápne hovoriť stále to isté, vymyslí nejaký oddaný administrátor, že peňazí síce nie je veľa, ale využívajú sa neefektívne. Je to teda naozaj o peniazoch. Na prvých miestach v rebríčkoch býva Harvardova univerzita, ktorá má ročný rozpočet 3 miliardy dolárov, čo je 100 tis. dolárov na študenta. Počet zamestnancov oproti študentom je 1 : 2. Študenti majú ťažký život, ale taký chceli. Zdroje zháňa 90 ľudí, najmä v podnikovej sfére.
Zle nie je financované vzdelávanie ani v Nemecku. Miesta profesorov sú atraktívne. Keď na Univerzite Bielefeld otvorili konkurz na novú profesúru, prihlásilo sa 70 docentov.
Významnou motiváciou na zostavovanie takýchto rebríčkov je snaha vyniknúť. Dá sa vymyslieť rebríček, v ktorom vynikneme my, Slováci? Áno, a už aj bol vymyslený. V Times v júni 1999 publikovali rebríček vedeckých výstupov prepočítaných na finančné vstupy. Slovensko obsadilo 12. priečku a o osem priečok predbehlo USA. Predpokladám, že za uplynulých sedem rokov sme v tomto rebríčku klesli. Podmienky sa trocha zlepšujú, ale ide to pomaly. Je to podobné ako v tej klasickej reklame na pivo: situácia nie je dobrá, ale je čoraz lepšia.
Štefan Luby, predseda Slovenskej akadémie vied