Chcem reagovať na množstvo agresívnych až sprostých a vyhrážajúcich sa e-mailov, ktoré mi prišli od ľudí, od ktorých by som to nečakal.
Sú to ľudia, ktorí chcú pomáhať utečencom, čo veľmi oceňujem, ale zároveň sú zrejme slepí k negatívnym veciam, ktoré niektorí utečenci robia.
Aby bolo jasno: ja osobne chcem, aby sa utečencom pomohlo v maximálnej možnej miere a preto som publikoval viacero reportáží, rozhovorov a videí na ich podporu. Preto som ich fotografoval na taliansko-francúzskej hranici, Calais, na Lesbose aj v Maďarsku. Za to som si vyslúžil rad nenávistných e-mailov a sms. To ma vzhľadom na vysokú neznášanlivosť v našej republike bohužiaľ neprekvapilo.
Ale prekvapilo ma, že niektorí ľudia ktorí utečencom pomáhajú, použili pri komunikácií so mnou rovnako primitívny slovník. Niektorí mi dokonca vyhrážali, že ak nestiahnem video, ktoré som natočil na maďarsko-srbskej hranici, tak že budem ľutovať.
Čo som teda natočil? To, čo som za týždeň môjho pobytu videl. Videl som, ako sa vo veľkom plytvá s jedlom, ako sa pália karimatky, stany, deky. Ako urobili utečenci neuveriteľný neporiadok pozdĺž cesty aj miest, kde nocovali.
A preto, že utečencom fandím, preto to neukážem, nenatočím alebo to budem bagatelizovať? Ani náhodou! To, že ľudia, ktorí pomáhajú svetu, to vidieť nechcú, pretože sa to nehodí do ich videnia sveta, je ich prístup. Ja sa snažím byť vždy čo najobjektívnejší.
Alebo mi snáď chcete tvrdiť, že som si tie desiatky záberov vymyslel a naaranžoval? To je moja odpoveď na smršť reakcií, ktoré som dostal. Možno by tí, ktorí mi napísali, mali najskôr niečo vidieť a zažiť a potom ma až napádať.
Jan Šibík je jeden z najuznávanejších českých fotoreportérov. Preslávil sa fotografiami z vojnových konfliktov. Je držiteľom tretieho miesta v kategórii Športové príbehy v súťaži World Press Photo a dvoch hlavných cien v súťaži Czech Press Photo.
Reakcia bola prevzatá z facebookovského profilu autora a video uverejnené s jeho súhlasom.