V čase môjho pôsobenia vo verejnej správe som raz urobil jeden pokus. Od potenciálnych dodávateľov som si vyžiadal ponuku na dodávku tovaru, ktorý inštitúcia práve potrebovala. Urobil som tak nielen za danú inštitúciu, ale po dohode fiktívne ešte aj za jednu súkromnú firmu. Inými slovami, rovnaký dopyt na rovnaký tovar, ale prišli dve úplne rozdielne ceny. Myslím si, že ani nemusím osobitne zdôrazňovať, ktorá bola nižšia. Nie v ponuke pre veľkú verejnú inštitúciu s ročným obratom 7 miliárd eur, ale pre malú, v slovenských podmienkach nič neznamenajúcu súkromnú firmu.
Absurdná realita
Absurdné, ale viac-menej odrážajúce dennú realitu. Dodávatelia si zvykli na fakt, že vedúci úradov, ktorí majú hájiť záujem štátu, sú k nákladom úradu veľmi často ľahostajní, svojej práci nerozumejú, či v horšom prípade sú ešte aj korupčne nastavení.
Liekom proti tomuto nešváru mal byť zákon o verejnom obstarávaní. Často však dochádza k stavu, ktorý sa dá vyjadriť medicínsky znejúcou žartovnou vetou – „operácia sa podarila, pacient zomrel“ – alebo ak chceme byť autentickí, tak – „zákon o verejnom obstarávaní bol dodržaný, ale výsledná cena je katastrofálna“.
Forma verzus obsah
Pracujem v privátnej firme, a tak sa na nás zákon o verejnom obstarávaní nevzťahuje. Našťastie, nie preto, lebo chceme byť neefektívni či netransparentní, ale preto, lebo podľa mňa preferuje formu pred obsahom. Formálnu transparentnosť pred skutočnou a dokonca občas aj pred zdravým rozumom. Zákon, ktorého dodržiavanie berie neprimerane veľa času. Zákon, ktorý je zlý z hľadiska dosiahnutia férovej ceny, ale výborný na zlegalizovanie prípadného zlého úmyslu obstarávateľa.
Aj my v podmienkach súkromnej firmy používame centrálne obstarávanie alebo využívame elektronické aukcie. Nie však formálne, pretože musíme, ale pretože chceme. V tom je zásadný rozdiel.
Ako sa obstaráva
V štátnej a vo verejnej správe sa v princípe môžeme stretnúť so štyrmi možnosťami obstarania tovaru či služieb. Prvá, keď sa potrebný tovar či služba kúpi za férovú cenu. Malo by to tak byť vždy. Žiaľ, zdá sa, že prípady efektívneho obstarávania sú v štátnej a vo verejnej správe v menšine.
Druhá, keď sa tovar či služba kúpi, ale z rôznych dôvodov za premrštenú cenu. Pozitívom je, že dodávka aspoň slúži účelu, na aký boli tovar či služba obstarané.
Tretia možnosť je taká, keď sa tovar či služba kúpi za premrštenú cenu, ale nikdy sa nepodarí zabezpečiť plnú funkčnosť dodávky. Príkladom je nefungujúci softvér alebo prístrojová technika.
Štvrtá možnosť je, keď sa len zbytočne kúpi nepotrebný tovar či služba v snahe minúť peniaze s cieľom priživiť sa zo strany obstarávateľa.
Zlý úmysel jednotlivca
Dôsledkom posledných troch možností je neefektívna štátna a verejná správa. A to ešte neberieme do úvahy škody z nečinnosti a z nevyužitia ponúkaných príležitostí. Ako je všeobecne známe, hlúposť a nečinnosť sú v podmienkach Slovenska aj naďalej beztrestné.
Ak sa v senior manažmente ktorejkoľvek firmy dohodnú dvaja jeho členovia, sú schopní s vysokým stupňom pravdepodobnosti spáchať podvod. Uvádzam to preto, lebo som presvedčený, že správny výber ľudí je dôležitejší ako ten najlepší zákon.
Zákon o verejnom obstarávaní je síce ťažkopádny, ale funkčný. Platí to však iba v prípade, že ho uplatňujú ľudia bez zlého úmyslu. Žiaden zákon totiž nedokáže dostatočne eliminovať zlý úmysel jednotlivcov s politickým krytím.