Rok 2015 sa skončil ekonomickým optimizmom. Slovensko sa definitívne stalo európskym Detroitom (zatiaľ len v tom dobrom zmysle slova). Grécko prežilo. Španielsko, Taliansko, Francúzsko takisto a dokonca zaznamenali mierne zlepšenie.
Už by sme hádam po ôsmich rokoch pomaly aj mohli odtrúbiť koniec krízy. Len keby sa tu stále nemotalo to nešťastné „ale“. Skrýva sa pod ním neustále sa zjemňujúca monetárna politika ECB. Pred necelým mesiacom banka ešte viac zvoľnila pravidlá nakupovania dlhopisov, ktoré teraz môžu pochádzať už aj od regionálnych vlád. Spolu s nulovou úrokovou sadzbou a implicitnými garanciami dlhopisov európskych štátov sú výsledkom rekordne nízke úroky na štátnych dlhopisoch. Španielsko, Portugalsko či Taliansko si napriek dlhu vo výške 100 a viac percent HDP požičiavajú za 2 percentá a menej. V prípade dlžníkov ako je Nemecko dokonca veritelia musia niekedy zaplatiť za možnosť požičať na sľuby ich politikov.
Zdá sa niečo takého udržateľné? Možno. Predpovedať ekonomickú budúcnosť na základe minulosti je vec ošemetná. Ale prinajmenšom si to žiada veľkú opatrnosť a plán B, C a pokiaľ možno aj D. Ten Európa nemá. Zatiaľ jedinou medicínou je snaha natlačiť do reálnej ekonomiky viac peňazí a donútiť hráčov v ekonomike, aby si požičiavali, investovali a spotrebúvali.
Zatiaľ to zafungovalo skôr s verejným sektorom ako súkromným. Vytvoril sa akýsi stav bezvetria, kde nekolabujú financie štátov rad za radom ako v rokoch 2010 a 2011, ale zároveň stav, kde 1-percentný hospodársky rast a dvojciferná nezamestnanosť sú považované za úspech.
Rok 2016 môže byť rokom, keď ekonomický rast začne pomaly akcelerovať, deficity štátnych rozpočtov sa podarí stlačiť všade pod dohodnuté limity a ECB bude môcť začať krok za krokom uťahovať monetárne kohútiky.
Alebo to môže byť aj rok, v ktorom nová portugalská ľavicová vláda pošle krajinu nazad do rozpočtovej vývrtky. Rok, keď Španielsko prejde gréckym scenárom predčasných volieb a stratou krehkej dôvery v ekonomiku. Rok, keď sa v Nemecku naplno prejaví utečenecká kríza a podrazí nohy vláde, aj ekonomike. Keď Marine Le Penová začne svoje víťazné ťaženie na francúzsku prezidentku. Keď Gréci prestanú dúfať, že predýchajú aj desiaty rok ekonomického marazmu. A hlavne rok, keď sa Briti rozhodnú odísť z Európskej únie.
Zďaleka nie všetky tieto míny musia vybuchnúť. No už ich počet by mal napovedať, že rok 2016 môže byť zaujímavý. To je to pravé slovo. Lebo napriek všetkému, čím si európske ekonomiky za poslednú dekádu prešli, stále sme my, Európania, pre svet tí bohatí. Aby to tak nebolo aj po roku 2016, musela by Európa spraviť niečo veľmi zle.