Stará anekdota o politických pseudolídroch hovorí: „Musím bežať za tým davom, som predsa ich vodca!“ To je veta, ktorá mi najčastejšie napadá pri vyjadreniach wannabe-vodcov z ktorejkoľvek strany politického spektra snažiacich sa spasiť nás a ochrániť pred hrozbami, ktoré sú často iba v ich alebo našich hlavách.
Báť sa je prirodzené. Bojíme sa tmy, samoty, niekedy aj vlastných myšlienok. Je to normálne, patrí to k nám. Niekde v hĺbke sme stále ešte zvieratká bojujúce o prežitie alebo aspoň o svoj komfort. Viac mäsa, teplá posteľ, bezpečie. Nevieme si predstaviť, že by sme o to prišli, tak ako o to prišli mnohí z tých, ktorí dnes utekajú do Európy. A aj keď frfleme na túto zúboženú krajinu patriacu síce medzi možno 8 % najvyspelejších krajín zemegule, máme chuť sa zamurovať v nej a nepustiť sem nejakých cudzích. Nech idú mrznúť a umierať inam, nech nerušia naše kruhy, telenovely či predvolebnú kampaň. Apropo, zaujímalo by ma, ako by politici reagovali, keby sa u nás neschyľovalo k voľbám. V tejto dobe, kedy sa príčina často zamieňa s následkom – a teda predvolebné prieskumy už nie sú o tom ako ľudia reagujú na politikov, ale naopak, často dávajú politikom alibi na to, aby produkovali predvolebné heslá, ktoré vraj ľudia (čítaj cca tisíc respondentov) chcú počuť.
A tak chránia Slovensko, odmietajú kvóty, nechápu, ako môže byť Merkelová „po tom všetkom“ ešte stále v úrade a podobne, dúfajúc v rast predvolebných preferencií. Čo tam po tom, že poniektorí sú sami eximigrantmi, majú v názvoch svojich strán slová ako „sociálna...“ či „solidarita“. Tí šikovnejší už sa k ničomu neviažu, len sieťujú vraj novú generáciu a v kuloároch neváhajú tvrdiť, že „pravda je to, čo je lepšie pre Slovensko“. Ale čo to je naozaj? Izolovať sa, ignorovať realitu? Tváriť sa, že sa nás to, čo sa deje niekoľko kilometrov od hraníc nášho utopistanu netýka?
Nicholsonová nás už roky straší, že vymierame, že na naše dôchodky nebude mať už kto makať, pokiaľ napríklad nevzdeláme Rómov. Lebo my, väčšinoví, máme málo detí. Žijeme v časoch, kedy uprednostňujeme svoj komfort pred nechráneným sexom. Čoraz starší ľudia majú čoraz menej potomkov. Bude nás stále menej a menej, logicky, iných bude viac. Je to nezvratné, zvyknime si. Všetko bude inak. No a čo? Nebude to v histórii po prvýkrát, čo jedno spoločenstvo ľudí prirodzene a dokonca, zdá sa, že z vlastnej vôle a svojím pričinením ustúpi inému.
Všetko sa mení, prichádza to vo vlnách, nie vždy postupne, ticho, kontinuálne. Jednoducho, svet sa nám mení pred očami. A my s tým nič neurobíme. Môžeme nariekať, dupkať nôžkami v EU parlamente, ale nezmeníme to. Celý svet sa zmení, či to chceme alebo nie. Ale môžeme si vybrať: buď len tupo prizerať, zamurovať sa, alebo sa aspoň pokúsiť nestratiť tvár. A ľudskosť.